Neobyčajný príbeh Mary´s Meals

Ukážka z knihy: 

Trvalo to nejaký čas, kým som rozlúštil svoj cestovný lístok. Spleť čísel mi mala poskytnúť informáciu o vozni, kupé a lôžku
v nočnom vlaku, ktorý práve okolo polnoci vychádzal z bukureštskej železničnej stanice smerom do Transylvánie. Bola to chladná a tmavá aprílová noc v roku 1998. Keď som konečne našiel svoje kupé, zhrozil som sa, lebo sa v ňom nachádzali
rumunskí vojaci popíjajúci pivo. Nevyzerali dvakrát nadšene z toho, že som vstúpil, a aj ja som mal trochu obavy. Stálo ma
to veľa presviedčania a pretŕčania môjho lístka (keďže oni nevedeli po anglicky a ja po rumunsky), kým mi mladý, urastený
muž s oholenou hlavou prenechal moje lôžko, na ktorom doteraz sedel. Vlak práve prechádzal cez pochmúrne sídlisko na
predmestí hlavného mesta, keď mi zrazu jeden vojak prekvapivo ponúkol hlt zo svojho piva. Prijal som to a v momente,
keď som mu podával fľašu naspäť, vonkajšie okno zaprašťalo.

Na podlahu medzi pričňami dopadol kamienok a všade boli kúsky skla. Reakcia mojich spolucestujúcich naznačovala, že
tu išlo len o obyčajné vandalstvo, ale ako nám do kupé prúdi studený vzduch a my sme sa snažili čo najlepšie zabaliť do
biednych prikrývok, spytoval som sa sám seba, či bolo múdre cestovať do krajiny, o ktorej som skoro nič nevedel. No
potom som si spomenul na e-mail, ktorý ma tam doviedol.
Prišiel mi len tak z ničoho nič pred niekoľkými týždňami od istej Američanky menom Kristl Killianová. Povedala, že pracuje
v Rumunsku ako dobrovoľníčka pre nemocnicu v meste Târgu Mureş s deťmi, o ktoré sa nikto nestaral, a zúfalo prosila,
aby sme im poslali základné potreby.

„V nemocnici s HIV pozitívnymi pacientmi, kde pracujem, sme prišli počas Vianoc o deväť detí,“ napísala. „Ostatné umierajú
na choroby súvisiace s aidsom alebo od hladu. Situácia je vážna. Silnejšie deti kradnú a využívajú slabších a s dvomi sestričkami na štyridsať detí sú tie menšie a slabšie postupne vyhladované. PROSÍM, pomôžte nám.“
V tom čase sme už dostávali mnoho žiadostí o pomoc, ale v tejto prosbe a jej znení bolo cítiť naozajstné zúfalstvo, a to
nás prinútilo konať. Do Târgu Mureş sme už poslali prvý náklad jedla, oblečenia, hračiek a liekov a teraz som tu bol ja,
aby som získal viac informácií o danej situácii a tiež ako by sme im mohli pomôcť.

Keď som skoro ráno nasledujúceho dňa vychádzal zo stanice v Târgu Mureş, odľahlo mi, že tam na mňa čakala Kristl
– pôvabná, nízka dáma s krátkymi vlasmi a veľkým úsmevom, ktorý sa nadlho nikdy nestratil z jej tváre. Vošli sme do
neďalekej kaviarne, dali sme si horúci nápoj, ktorý som už potreboval, a ona mi vyrozprávala svoj príbeh. Prvýkrát bola
v Rumunsku ako turistka. Zranila sa pri autonehode a nakoniec, skôr ako odletela späť do Spojených štátov, strávila
nejaký čas v miestnej nemocnici. Ako sa doma zotavovala, nemohla prestať myslieť na opustené deti, ktoré stretla na
nemocničnom oddelení v Rumunsku, a rozhodla sa, že keď vyzdravie, vráti sa späť a pomôže im. Odišla teda naspäť do
Târgu Mureş, kde začala navštevovať nemocnice, a postupne sa k nej pridalo zopár rumunských známych.
Vysvetlila mi, že v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch 20. storočia sa tisíce rumunských detí nakazilo vírusom HIV
počas bežných nemocničných vyšetrení. Choroba sa na nepreniesla cez kontaminované ihly, vakcíny a krv, čo spôsobilo,
že Rumunsko malo najvyšší počet detí nakazených vírusom HIV v Európe. Skutočnosť, že väčšina takto nakazených detí
bola rómskeho pôvodu, čiže pochádzali z okrajového a často diskriminovaného prostredia, vytvorila rôzne konšpiračné
teórie. Nech už došlo ku kontaminácii akokoľvek, HIV pozitívne deti po celom Rumunsku, ktoré sa nakazili vírusom
v tom čase, žili v nemocniciach, kde ich často zanechali rodičia, ktorých na také konanie dokonca povzbudzovali úrady.
V tom čase bolo v rumunských nemocniciach viac než stotisíc detí. Posledný komunistický prezident, neslávne známy
Nicolae Ceaușescu, ktorý „vládol“ v Rumunsku 25 rokov, bol zosadený len pred deviatimi rokmi. Spolu so svojou manželkou
Elenou bol zajatý, odsúdený na smrť a zastrelený popravnou čatou. No ohavné dedičstvo jeho vlády bolo stále priveľmi
badať, najviac asi v tisícoch sirotincov, nemocníc a tiež na uliciach, kde zo dňa na deň prežívali deti, ktoré nik dy nezakúsili
lásku svojich najbližších.

Kristl a jej skupina odhodlaných pomocníkov teraz pravidelne navštevovali niektoré nemocnice v Târgu Mureş, aby sa s deťmi rozprávali alebo sa s nimi hrali, a tak im venovali svoj čas. Situácia detí v Nemocnici infekčných chorôb – o ktorej
písala v e-maile – bola podľa nej jedna z najhorších. Opustené deti tam boli zanedbávané v každom zmysle slova. Všetkým
hrozilo, že tam strávia zvyšok svojho života, a každý týždeň ich niekoľko zomrelo celkom opustených v postieľke. Napätie
medzi zamestnancami a dobrovoľníkmi rástlo priam až do nevraživosti. Postoj k odmietnutým deťom bol na oboch stranách veľmi rozdielny a zdravotný personál vnímal správanie dobrovoľníkov ako kritiku svojej vlastnej práce. Slová sa z Kristl len tak sypali, akoby sa už nemohla dočkať, kedy konečne niekomu porozpráva, čo sa to tam deje. Napriek pochmúrnemu príbehu neskrývala v sebe zmysel pre humor.

Zabávala sa na svojich omyloch, ktoré dennodenne robí v tejto krajine pri učení sa jazyka a kultúry. „Dnes ráno, keď som prišla k svojmu autu, uvedomila som si, že som včera zle zaparkovala a zablokovala som auto môjho suseda. Na čelnom skle som našla odkaz,“ zasmiala sa. „Bolo na ňom len jedno slovo: Cretina. Nemôžem sa prestať smiať. Budem musieť za ním zájsť a ospravedlniť sa.“

Veľmi ma oslovila jej odvaha a sila ducha, no ešte viac jej očividná viera v Ježiša. Vyrastala ako baptistka a už počas prvých
rozhovorov sme debatovali o našich rozdielnych kresťanských tradíciách. Zistili sme, že obaja máme radi diela anglického spisovateľa C. S. Lewisa. Kým som dopil druhú šálku kávy a zjedol posledný kus salámovej bagety, dozvedel som sa veľa o Rumunsku aj o situácii, v ktorej sa Kristl a jej priatelia nachádzajú. Keď Kristl predniesla všetky informácie, navrhla, aby sme sa hneď vybrali do spomínanej Nemocnice infekčných chorôb. Nastúpili sme do jej starého otlčeného auta a pri pohľade na pokrčený lístok s odkazom Cretina na palubnej doske opäť vybuchla do smiechu. Išli sme po pekných uliciach lemovaných stromami, až kým nezaparkovala pred nenápadnou tehlovou budovou, ktorá na prvý pohľad nevyzerala ako nemocnica.
Vošli sme prednými dverami a ako sme prechádzali tmavými chodbami, nestretli sme ani jedného zdravotníka. Vtedy sa Kristl už nesmiala.