S pápežom Františkom o Roku milosrdenstva

Svätý Otec, teraz, keď naplno vstupujeme do Svätého roka, môžete nám objasniť, aká pohnútka vás v srdci viedla k tomu, aby ste vyzdvihli práve tému milosrdenstva? Ako vnímate jeho naliehavosť vzhľadom na súčasnú situáciu Cirkvi a sveta?

Téma milosrdenstva sa silno presadzuje v živote Cirkvi, počnúc Pavlom VI., Ján Pavol II. ho potom veľmi zdôrazňoval encyklikou Dives in Misericordia, kanonizáciou sestry Faustíny a zavedením slávnosti Božieho milosrdenstva vo veľkonočnej oktáve. V súvislosti s tým som pocítil, že Pán si praje ukazovať ľudom svoje milosrdenstvo. Nie je to teda niečo, čo by napadlo mne samému, ale vraciam sa k pomerne nedávnej a stále prítomnej tradícii. Uvedomil som si, že je potrebné urobiť niečo pre jej pokračovanie.

Moja prvá modlitba Anjel Pána, keď som sa stal pápežom, bola o Božom milosrdenstve a pri tejto príležitosti som tiež hovoril o knihe Milosrdenstvo, ktorú mi počas konkláve daroval kardinál Walter Kasper. Aj počas prvej homílie ako pápež v nedeľu 17. marca 2013 vo Farnosti sv. Anny som hovoril o milosrdenstve. Nebola to žiadna stratégia, ale vytrysklo to z môjho vnútra: Duch Svätý niečo chce. Je zrejmé, že dnešný svet potrebuje milosrdenstvo, potrebuje súcit, teda cítiť s niekým. Zvykli sme si na zlé správy, na správy o krutostiach a najväčších ohavnostiach, ktoré urážajú Božie meno a život. Svet potrebuje objaviť, že Boh je Otec, že existuje milosrdenstvo, že krutosť nie je cestou, že zavrhnutie nie je cestou, pretože samotná Cirkev nasleduje cestu tvrdosti, upadá do pokušenia držať tvrdú líniu, do pokušenia zdôrazňovať len morálne normy, ale koľko ľudí zostáva mimo.

Prišiel mi na um obraz Cirkvi ako poľnej nemocnice po bitke, je to pravda – koľko ľudí je zranených a zničených! Zranených treba liečiť a pomáhať im, aby sa uzdravili, a nie ich posielať na vyšetrenie cholesterolu. Myslím si, že toto je chvíľa na milosrdenstva. Všetci sme hriešnici, všetci si nesieme nejakú vnútornú ťažobu. Pocítil som, že Ježiš chce otvoriť brány svojho srdca, že Otec chce ukázať svoje milosrdné lono, a preto nám posiela Ducha: aby nami pohol a aby sme sa vzchopili. Je to rok odpustenia, rok zmierenia. Na jednej strane vidíme obchod so zbraňami, výrobu zbraní, ktoré zabíjajú, vraždenie nevinných tými najkrutejšími spôsobmi, vykorisťovanie ľudí, mladistvých a detí; uskutočňuje sa – dovolím si to tak povedať – rúhanie proti ľudstvu, pretože človek je posvätný, je obrazom živého Boha. A tak Otec hovorí: „Zastavte sa a príďte ku mne.“ Toto ja vidím vo svete. 

Povedali ste, že rovnako ako všetci veriaci sa cítite byť hriešnikom, ktorý potrebuje Božie milosrdenstvo. Akú dôležitosť má na ceste kňaza a biskupa Božie milosrdenstvo? Spomínate si na nejaký zvláštny okamih, keď ste hmatateľne pocítili pohľad milosrdného Pána na váš život?

Som hriešnik, cítim sa byť hriešnikom, som si istý, že ním som. Som hriešnik, na ktorého Pán milosrdne pohliadol. Ako som povedal väzňom v Bolívii, som človek, ktorému bolo odpustené. Som človek, ktorému bolo odpustené. Boh na mňa pozrel s milosrdenstvom a odpustil mi. Aj dnes robím chyby a spovedám sa z nich každých štrnásť dní alebo každé tri týždne. A keď sa spovedám, je to preto, že opäť potrebujem voči sebe pocítiť Božie milosrdenstvo. Spomínam si – už som o tom hovoril viackrát – ako na mňa Pán milosrdne pozrel. Vždy som mal pocit, že sa o mňa stará zvláštnym spôsobom, ale najdôležitejšia udalosť sa prihodila 21. septembra 1953, keď som mal 17 rokov. V Argentíne to bol deň oslavy jari i Dňa študentov a chcel som ho prežiť s ostatnými študentmi. Bol som praktizujúci katolík, chodil som v nedeľu na omšu, ale nič viac... Bol som v Katolíckej akcii, ale nerobil som nič, bol som len praktizujúci katolík. Cestou na stanicu vo Flores som šiel okolo farského kostola, kam som chodieval, a pocítil som nutkanie vojsť dnu. Vstúpil som a uvidel, že z jednej strany prichádza kňaz, ktorého som nepoznal. V tom okamihu, neviem ako sa to stalo, som pocítil nutkanie pristúpiť k spovedi v prvej spovednici vľavo; mnoho ľudí sa tam chodilo modliť. A neviem, čo sa udialo, ale vyšiel som von iný, premenený. Vrátil som sa domov s istotou, že sa musím zasvätiť Pánovi a tento kňaz ma potom ešte takmer rok sprevádzal. Bol to kňaz z Corrientes, otec Carlos Benito Duarte Ibarra, ktorý žil v kňazskom domove vo Flores. Mal leukémiu a liečil sa v nemocnici. O rok neskôr zomrel. Po jeho pohrebe som horko plakal, cítil som sa úplne stratený a bál som sa, že ma Boh opustil.

To je chvíľa, keď som sa stretol s Božím milosrdenstvom, a je úzko spojená s mojím biskupským mottom. Dvadsiaty prvý september je dňom sv. Matúša a Bédu Ctihodného. Keď sa hovorí o Matúšovom obrátení, hovorí sa, že Ježiš pozrel na Matúša „miserando atque eligendo“. Je to výraz, ktorý sa nedá preložiť, pretože v taliančine ani v španielčine nemá jedno zo slovies gerundium. Doslovný preklad by bol „zmilujúc sa a vyvoliac si“, takmer ako nejaká remeselnícka práca. „Zmiloval sa nad ním“ – to je doslovný preklad textu. Keď som sa po rokoch modlil breviár v latinčine, objavil som toto čítanie a uvedomil som si, že Pán ma remeselnícky opracovával svojím milosrdenstvom. Zakaždým, keď som prišiel do Ríma – pretože som býval na ulici Scroffa – chodil som do francúzskeho Kostola sv. Ľudovíta, aby som sa modlil pred Caravaggiovým obrazom Povolanie svätého Matúša.

Miestom, kde sídli Božia milosť je podľa Biblie Božie lono, jeho materské útroby, ktoré sú dojaté až do tej miery, že odpúšťajú hriech. Môže byť Svätý rok milosrdenstva príležitosťou na to, aby sme znovuobjavili Božie „materstvo“? Je potrebné taktiež v Cirkvi viac doceňovať „ženský“ aspekt?

Áno, on sám to potvrdzuje, keď v Knihe proroka Izaiáša hovorí, že matka možno zabudne na svoje dieťa –  i matka môže zabudnúť – „ale ja na teba nezabudnem nikdy“. Tu vidíme materský rozmer Boha. Nie každý rozumie tomu, keď sa hovorí o „Božom materstve“, pretože to nie je ľudový jazyk – v pravom slova zmysle – zdá sa to byť jazyk vybraný. Preto dávam prednosť použitiu výrazu „neha“, ktorá je vlastná matke; Božia neha, ktorá sa rodí z otcovských útrob. Boh je otec i matka.

Milosrdenstvo – ešte vždy vo vzťahu k Biblii – nám dáva poznať Boha „emotívnejšieho“, než si ho niekedy predstavujeme. Môže i náš postoj k bratom zmeniť poznanie Boha, ktorý sa kvôli človeku dojme a rozcitlivie?

Tento objav nás privedie k tolerantnejšiemu, trpezlivejšiemu a nežnejšiemu postoju. Počas synody v roku 1994 som na jednom skupinovom stretnutí povedal, že je potrebné uskutočniť revolúciu nehy. Jeden spolubrat v službe už vo vysokom veku – dobrý človek, ktorého si vážim a mám ho rád –, mi povedal, že nie je vhodné používať tento jazyk a predložil mi rozumné dôvody inteligentného človeka. Ale ja napriek tomu naďalej vravím, že dnešná revolúcia je revolúciou nehy, pretože sa od nej odvíja spravodlivosť a všetko ďalšie. Keď podnikateľ prijme zamestnanca od septembra do júna, nekoná správne, pretože ho prepustí na prázdniny v júni, aby potom uzavrel novú zmluvu od septembra do júna. Týmto spôsobom nemá zamestnanec nárok na poistenie ani na dôchodok, ani na sociálne zabezpečenie. Nemá právo na nič. Podnikateľ nepreukazuje nehu, ale zaobchádza so zamestnancom ako s predmetom; to hovorím len na uvedenie príkladu, kde neha chýba. Keď sa vžijeme do kože tohto človeka, tak miesto toho, aby sme mysleli len na vlastné vrecko a trochu peňazí navyše, veci sa zmenia. Revolúcia nehy patrí k tomu, čo by sme mali pestovať ako plod tohto roku milosrdenstva – Božiu nehu voči každému z nás. Každý z nás by má povedať: „Som nešťastník, ale takého má ma Boh rád; teda aj ja mám mať rád ostatných rovnakým spôsobom.“

Známym sa stal „rozhovor pri svite mesiaca“ pápeža Jána XXIII., ktorý sa v jeden večer lúčil s veriacimi slovami: „Pohlaďte svoje deti.“ Tento obraz sa stal ikonou nežnej cirkvi. Akým spôsobom môže téma milosrdenstva pomáhať našim kresťanským spoločenstvám, aby sa obrátila a obnovila?

Keď vidím chorých a starých, pohladenie považujem za spontánne... Pohladenie je gesto, ktoré sa môže interpretovať dvojznačne, ale je prvým gestom, ktoré ukážu otec a matka novonarodenému dieťaťu. Je to gesto, ktoré hovorí „mám ťa rád“, „milujem ťa“, „chcem, aby si kráčal vpred“.

Môžete nám dopredu prezradiť nejaké gesto, ktoré zamýšľate vykonať počas Svätého roka ako svedectvo o Božom milosrdenstve?

Bude sa konať mnoho gest a vždy v niektorý piatok každého mesiaca urobím nejaké iné gesto.

Prevzaté z časopisu Credere. 
Ilustračná snímka: PROFIMEDIA.SK