Knihou mesiaca apríl je Sviatosť zmierenia

Obľúbený poľský autor Józef Augustyn ponúka rady, ako čo najlepšie nazrieť do vlastného vnútra a zahĺbiť sa do spytovania svedomia, ktoré je najdôležitejšou prípravnou časťou sviatosti zmierenia. Kniha je určená tak pre kajúcnika, ako i pre spovedníka.

Ukážka z knihy: 

Služba spovedníka je veľmi zaväzujúca. Spovedník je totiž vyzvaný, aby bol svedkom intímneho dialógu človeka s Bo­hom o tom, čo je v jeho živote najťažšie, najviac pokorujú­ce a teda najbolestnejšie. V spovedi hriešnik odhaľuje pred spovedníkom celú svoju ľudskú slabosť a biedu. Ľudské hrie­chy sú výrazom životného neúspechu a prehry. Nie je ľahké ukazovať druhému človeku „vlastný tieň“, zápornú stránku života. Väčšina ľudí hovorí o svojich pádoch a prehreškoch výlučne iba so spovedníkom. Spovedník by si preto mal byť vedomý veľkej dôvery, ktorej sa mu dostáva od Krista, ktorý z neho robí „znamenie“ odpúšťajúcej lásky Otca, ako aj dôve­ru od samotného kajúcnika. Táto dôvera je veľmi zaväzujúca.

Keď kňazi vojdú do spovednice, mali by si uvedomovať, že v ich službe sa naplno prejavuje nielen ich kňazstvo, ale aj ich človečenstvo. Môžeme povedať, že v spovednici je osob­nosť kňaza najviac preverovaná. Kňaz by mohol lepšie po­znať celý rozsah svojej kňazskej služby, ak by vykonal rozbor svojho pôsobenia v spovednici v dlhšom časovom horizonte. V spovednici sa totiž stretáva ľudské a duchovné súkromie kajúcnika s ľudským a duchovným súkromím spovedníka, ktoré kajúcnikovi zostáva skryté. Spoveď sa uskutočňuje iba jednostranne – ide o vyznanie hriechov kajúcnika pred kňa­zom. I keď sa spovedník nevyznáva zo svojich hriechov pred kajúcnikom, samotným spôsobom posudzovania kajúcnika a jeho hriechov v mnohom vypovedá o sebe: o svojom život­nom postoji, duchovnom živote a celej svojej kňazskej službe. Každý spovedník totiž spovedá druhých tak, ako sa sám spo­vedá; hriechy kajúcnikov posudzuje takým spôsobom, akým pred tým posúdil svoje vlastné; hriešnikom hovorí o milosrdenstve tak, ako ho v prvom rade on sám prežíva; môže rozumieť druhým, nakoľko rozumie sám sebe.

My kňazi, hovorí Ján Pavol II., môžeme z vlastnej skúse­nosti smelo povedať, že čím svedomitejšie prijímame sviatosť zmierenia, pristupujúc k nej často a dobre pripravení, tým lepšie sami zastávame službu spovedníkov a zaisťujeme jej dobrodenia penitentom. Naproti tomu by táto služba stratila veľmi mnoho zo svojej účinnosti, keby sme nedbali o to, aby sme boli v istom zmysle dobrými kajúcnikmi. Pohľad spo­vedníka na hriechy kajúcnika je zrkadlom pohľadu na vlastné pády; zverovanie hriechov blížnych Božiemu milosrdenstvu je iba predĺžením vlastného zverovania sa odpúšťajúcej lás­ke Boha. Spoveď je miestom obrátenia kajúcnikov i samot­ných spovedníkov. Spovedník, ktorý je aspoň v tej najmenšej miere kritický sám k sebe, je si vedomý toho, že často plní službu spovedníka voči veriacim, ktorí ho prevyšujú v horli­vosti, svätosti a dokonalosti života. Ak kňaz vykonáva dobre službu spovedníka, nikdy mu táto služba nedovoľuje zabud­núť, kým v skutočnosti je, aký je cieľ jeho služby a aká je je­ho úloha ako kňaza.

Pozorná reflexia našej služby veriacim v spovednici sa pre nás kňazov môže stať jedným z najdôležitejších prejavov na­šej kňazskej identity v súčasnom svete. Skúsenosť ukazuje, že kňazi, ktorí prežívajú krízu vlastnej kňazskej identity, majú problém, aby sa sami dobre vyspovedali, a tiež v obetavom plnení tejto služby.