Žil som so svätcom

Ukážka: Rýdza viera

Na myseľ mi prichádza prípad monsignora Óscara Arnulfa Romera, arcibiskupa zo Salvádora. Celé mesiace na neho do Vatikánu chodili očierňujúce správy, ktoré ho označovali za komunistu, ba priam za rozvracača, prekrúcali to, čo robil, jeho snahy zamerané na dobro chudobných, jeho odvážne odsúdenie režimu a eskadróny smrti, ktoré boli zodpovedné za hrozné zločiny. A za týmito správami stáli takmer všetci salvádorskí biskupi a do istej miery aj vtedajší nuncius. 
Keď 7. mája 1979 monsignor Romero prišiel na audienciu k novému pápežovi, priniesol so sebou dokument, ktorý obsahoval argumenty na svoju obranu, a požiadal Jána Pavla II., aby sa jeho situácia zvážila na základe tohto dokumentu. Bolo zrejmé, že nedôveroval informáciám, ktoré prichádzali do Vatikánu. 

Svätý Otec však veľmi dobre vedel – bez ohľadu na dokumentáciu, ktorú dostal –, ako sa veci v skutočnosti majú. Poradil arcibiskupovi pokoj a rozvahu, odporučil mu, aby sa snažil o jednotu s ostatnými biskupmi; ale podporil ho aj v jeho horlivosti a kritickom postoji voči salvádorskému režimu. Mal z neho dobrý dojem a pomohol mu aj tým, že so svojím postojom oboznámil rímsku kúriu. 
O rok neskôr, keď monsignora Romera barbarsky zavraždili pri oltári počas slávenia svätej omše, Svätého Otca sa to mimoriadne dotklo. Aby prejavil, ako si ho vážil, išiel sa pomodliť na jeho hrob počas návštevy Salvádora (a to aj napriek tlakom zo strany predstaviteľov Rady latinskoamerických biskupských konferencií). A tiež si prial, aby počas jubilejnej oslavy mučeníkov v Koloseu bolo meno monsignora Romera vložené do modlitby za kresťanov, ktorí obetovali svoj život z lásky ku Kristovi a k bratom v Amerike. 

Čo sa teda týkalo monsignora Romera, pápež Wojtyła nezval do úvahy oficiálne informácie. To sa zopakovalo viackrát. Počas cesty do Brazílie v roku 1980 dal prepísať značnú časť svojho príhovoru biskupom, keď zistil, že text (pripravený Štátnym sekretariátom) obsahuje priveľa negatívnych postojov vzhľadom na cirkevnú a spoločenskú situáciu v tejto veľkej juhoamerickej krajine. 
A ešte mnoho ráz sa stalo, že Ján Pavol II. odložil príhovor, ktorý mu pripravili vatikánske úrady.

Pápež sa však často – najmä ak si to vyžadovala konkrétna situácia – rozhodol hovoriť bez papiera a improvizoval.

To je pravda, vynára sa tu však stále ten istý problém, že pápež nie vždy dostane všetky informácie, ktoré by mu mohli byť užitočné, alebo ho o závažných a nepríjemných skutočnostiach neinformujú objektívne. 
Aj niektorí vplyvní kardináli hovorili o „nešťastí“, keď Ján Pavol II. poskytol audienciu zakladateľovi Kristových legionárov pátrovi Macielovi Degolladovi, o ktorom sa potom zistilo, že vedie pohoršlivý život…

Keď sa s ním však Svätý Otec stretol, nevedel nič, absolútne nič. Pre neho to bol ešte stále zakladateľ veľkého rehoľného spoločenstva, nič iné. Nikto mu nič nepovedal. Ani o tom, čo sa pošuškávalo.

Aby sme povedali celú pravdu, vtedy už nejaký čas kolovali šokujúce správy; možno im nikto neveril, lebo sa zdali príliš desivé, alebo vládlo presvedčenie, že ich rozširuje nepriateľ Kristových legionárov, ako sa to už stalo pred rokmi, keď Maciela nevinne odsúdili v dôsledku kampane, ktorá sa ho snažila pošpiniť; faktom zostáva, že nikto tomu vtedy neveril. A on sám dokázal rozohrať veľmi úspešnú hru zavádzania a zastrašovania, takže sa mu darilo blokovať jedno vyšetrovanie za druhým a popierať všetky obvinenia. 

Dnes o tom viem aj ja – ale až na základe neskorších informácií –, že pápež toho človeka nemal prijať. 
Žiaľ, sú to dôsledky štruktúry, ktorá je ešte stále nesmierne byrokratická. Jednotlivé mechanizmy sa niekedy zrazu zaseknú a stroj nefunguje tak, ako by mal. 
Pamätáte si, čo sa stalo, keď sa mala sňať exkomunikácia zo štyroch lefebvrovských biskupov? Jeden z nich urobil v televízii niekoľko vyhlásení, pri ktorých sa človeku zastavoval dych: poprel shoa, plynové komory a šesť miliónov zabitých Židov. Nikto to však nepovedal Benediktovi XVI. O dva dni nato, ako by sa nič nestalo, bola oficiálne oznámená správa o sňatí exkomunikácie. A všade prepukli polemiky a protesty. V liste, ktorý potom pápež napísal biskupom celého sveta, poznamenal, že nato, aby sa celému incidentu predišlo, stačilo otvoriť internet.

Rímska kúria je teda stroj, ktorý by potreboval pozornú revíziu.

Už som to spomínal. Viackrát sa o tom hovorilo na generálnych kongregáciách pred posledným konkláve. Pápež František sa odvolal na rezolúcie z týchto stretnutí a už urobil niekoľko dôležitých rozhodnutí; začal celú sériu iniciatív, ktoré určite povedú k zásadným zmenám v kuriálnej štruktúre a vo vzťahoch medzi rímskou kúriou a miestnymi cirkvami.

Ale ako reagoval taký človek, taký pápež ako Karol Wojtyła, ktorý žil transparentným, priezračným životom, u ktorého sa stieral rozdiel medzi vonkajškom a vnútrajškom, ako sa zachoval vo chvíľach, keď sa ocitol zoči-voči protirečeniami, či dokonca zradám osôb, ktoré sa zasvätili Kristovi?

Pápež nebol dušou ubolenou, dušou nespokojnou. Bol to slobodný človek, ktorý žil s Bohom, a len Boh bol jeho odmenou. U neho Karol Wojtyła nasycoval svoj duchovný hlad. U neho nachádzal odpovede na rozhodnutia, ktoré musel uskutočniť, na kroky, ktoré bolo treba urobiť…

… Aj čo sa týka problému možného odstúpenia?

Áno, aj pokiaľ ide o odstúpenie. Myslel na to dlho a intenzívne a pýtal sa, či aj pápež – na základe rozhodnutia Pavla VI. vylúčiť kardinálov starších ako 80 rokov z voľby nového pápeža – má opustiť svoj úrad, keď dosiahne osemdesiat rokov. 
Skúmal texty, ktoré zanechal pápež Montini, konzultoval so svojimi najbližšími spolupracovníkmi, medziiným aj s kardinálom Ratzingerom. Určil aj patričný proces na podanie demisie, ak by nebol schopný vykonávať svoj úrad. 
Napokon, tak ako to robil počas svojho života, sa Karol Wojtyła podrobil Pánovej vôli a zostal dovtedy, kým si to Pán prial.