Pane, mám čas I, II

Prvý diel knihy ponúka reflexie od začiatku januára do konca júna, druhý diel od júla do konca roka, no začať možno od ktoréhokoľvek bodu cirkevného či občianskeho roka. Autor ponúka na začiatku každej kapitoly citát zo Svätého písma a krátku meditáciu. Vo svojich textoch sa venuje významu jednotlivých období liturgického roka, zastavuje sa pri významnejších sviatkoch či svätcoch, no neraz reflektuje i celkom bežné udalosti z nášho života. Nenútene tak prepája posolstvo evanjelia s osobným životom každého z nás.

Nitriansky biskup Viliam Judák je skúseným duchovným autorom, ktorý má na svojom konte viac ako dve desiatky titulov o duchovnom živote, ale aj mnohé odborné publikácie či monografie. Jeho duchovné zamyslenia na každý deň alebo viažuce sa k niektorému liturgickému obdobiu si našli široký okruh čitateľov u nás, ale i v susednom Česku. 

Ukážka z knihy: 

„Existuje toľko spôsobov, ako sa stať veriacim, koľko je ľudí,“ pripomína teológ 20. storočia Romano Guardini. Zahľaďme sa teda na niektoré tieto cesty.
„Viera znamená nechať sa pritiahnuť Otcom. Len svetlo Otca na Syna privádza veriaceho k zjednocujúcemu stretnutiu s ním. Toto stretnutie je dielom Ducha Svätého. Veriť znamená prijať svedectvo, ktoré Boh o sebe ponúka prostredníctvom Syna. Kristus je plným zjavením sa Boha: Otec môže byť plne poznaný len skrze Syna, preto jeho osoba pomáha prekonať nevieru a vytrvať vo viere. Nijaký kresťan sa nestane istým vo viere, len ak prostredníctvom kontemplácie Ježiša Krista,“ učí z vlastnej skúsenosti švajčiarsky teológ Hans Urs von Balthasar. 
Francúzsky dominikán kardinál Yves Marie Congar zdôrazňuje: „Ak je dieťa pokrstené, vieru môže prijať spolu so životom, chlebom a teplom domova. Katechéza a sviatosti neprinášajú trvalé ovocie tam, kde sa vďaka rodinnej atmosfére nezakorenia.“
V tejto súvislosti pripomeňme smrť sv. Jána Pavla II. V izbe, v ktorej zomieral, na stolíku stála fotografia jeho rodičov. A on prítomným slabým hlasom hovoril, aby mu dovolili odísť do domu Otca. Cestu do domu Otca začal so svojimi rodičmi v rodnom dome.  
Zaujímavý, až dobrodružný je príbeh viery, ktorý vyrozprával páter Joseph Hegglin MSC. Pôsobil 15 rokov na jednomz Gilbertských ostrovov v južnom Pacifiku. Tento ostrov
je iba niekoľko stoviek metrov široký, 70 kilometrov dlhý a jeho najvyšší vrch má 3 metre. Ľudia sú tam chudobní, ale majú bohatstvo viery a radosť zo života. Je zaujímavé, ako prišli k viere. V druhej polovici 19. storočia niektorí obyvatelia z Gilbertských ostrovov pracovali v cudzích krajinách. Na Tahiti sa o nich starali francúzski misionári. Zaujalo to zvlášť dva manželské páry, ktorým páter Léveque venoval zvláštnu starostlivosť. Hneď po krste pripravil manželov za laických misionárov. Boli to Betero Terawati a Lazrara Tiroi s manželkami Mariou a Matarenou. Dal v ich jazyku vytlačiť Nový zákon, malý katechizmus, piesne a modlitby. Potom ich poslal späť do vlasti. V krátkom čase začali s evanjelizáciou na rodnom ostrove. Po istom čase napísali niekoľko listov biskupovi na Tahiti s prosbou, aby im poslal misionára, pretože nesmierne túžili po kňazovi. Medzitým sa každú nedeľu zhromažďovali na morskej pláži a spoločne sa modlievali obrátení k Tahiti. Vedeli totiž, že tam – vo vzdialenosti niekoľko tisíc kilometrov – sa slúži svätá omša! V deň Nanebovstúpenia Pána v roku 1888 prišli prví traja misionári z Francúzska. Ich cesta trvala takmer pol druha roka. Pátrov srdečne prijalo až 569 pokrstených katolíkov. V ďalšom týždni malo byť pokrstených viac ako 600 katechumenov. Betero a Tiroi s hrdosťou v srdci ukázali deväť kostolov a kaplniek, postavených z kmeňov stromov so slamenými strechami. Oltáre a svätostánky čakali už iba na prítomnosť Krista!