Sviatosť zmierenia

03.08.2015

Sviatosť zmierenia

Józef Augustyn

Kniha obľúbeného poľského autora vychádza už v druhom vydaní a ponúka návod, ako čo najlepšie nazrieť do vlastného vnútra a ako sa čo najlepšie zahĺbiť do spytovania svedomia, ktoré je najdôležitejšou prípravnou časťou sviatosti zmierenia. Určená je tak pre kajúcnika, ako i pre spovedníka.

brožovaná, 88 strán, 4,80 €
členovia SSV 4,08 €

Ukážka z knihy 

Vo sviatosti zmierenia sa spovedáme Bohu, ale pred kňazom, ktorý je znamením, ktoré nám dal Kristus. Je to veľký dar, keď môžeme z úst človeka, ktorý sa sviatosťou kňazstva stáva nástrojom samého Boha, počuť slová: A ja ťa rozhrešujem od tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Človek je bytosťou nielen duchovnou, ale tiež psychickou a telesnou. Preto Boh vplýva na celého človeka, na celú jeho osobu. Aby oslovenie človeka Bohom mohlo byť „plne vierohodné“, sám Boh sa stal človekom. Je to znamenie jeho lásky, ktorá ide až do krajnosti. Sviatosti a tiež sviatosť zmierenia sú plodom vtelenia Božieho Syna. Od čias vtelenia Boh stále viac používa hmotné znamenia, aby človeku zjavil svoju nekonečnú lásku. Keď prijímame alebo vysluhujeme sviatosti, musíme mať stále na zreteli, že materiálny znak, pôsobiaci na ľudské zmysly, nemá moc sám o sebe. Je iba „nástrojom“, ktorý Boh používa, aby vlial do našich sŕdc svoju milosť. Slávenie sviatostí preto vyžaduje vieru, ktorá vie alebo sa aspoň snaží čítať, vidieť srdcom to, čo je zjavené a súčasne skrývané skrze znamenie. Prílišným sústredením sa výhradne na vonkajšie znamenie, zvlášť keď zabudneme súčasne na skutočnosť, ktorú predstavuje, ľahko dospejeme k náboženskému formalizmu. Pri udeľovaní a prijímaní sviatostí je preto treba veľkú opatrnosť, aby znaky neprekrývali dar, ktorý nesú. Vo sviatosti zmierenia neodpúšťa kňaz, i keď udeľuje rozhrešenie. Je potrebné, aby sme s veľkou pokorou a vďačnosťou prijímali službu kňaza ako znak, ale nesústreďovali sa na jeho osobu a na to všetko, čo je na ňom ľudské. Keď kajúcnik poznáva a vyznáva svoje hriechy s veľkou bázňou, potom je veľmi naklonený venovať svoju pozornosť iba kňazovi: jeho postoju, slovám, všetkému, čo je pri spovedi druhoradé.

Pre osoby, ktoré sú veľmi závislé od mienky iných, zvlášť od mienky autority, slovo kňaza, i keď aj náhodne pri spovedi vyslovené, môže mať dôležitý, priam rozhodujúci význam. Kňaz ako každý človek reaguje ľudským spôsobom; je treba oddeliť v jeho slovách to, čo je len ľudské, od toho, čo je znamením Božieho milosrdenstva. Keď pristupujeme k spovedi, máme mať veľkú pokoru a vnútornú slobodu voči znaku, ktorým je osoba kňaza. Spovedník musí, naopak, veľmi dbať o to, aby sa jeho súd, hoci len z malej časti, kryl s „Božím súdom“. Nejedná vo svojom mene, ale v mene Krista. Keď kňaz vysluhuje sviatosť pokánia, potvrdzuje Katechizmus Katolíckej cirkvi (čl. 1465), vykonáva službu dobrého pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu, službu milosrdného Samaritána, ktorý ošetruje rany, otca, ktorý čaká na márnotratného syna a pri jeho návrate ho víta, spravodlivého sudcu, ktorý nehľadí na osobu a ktorého súd je zároveň spravodlivý a milosrdný. Slovom, kňaz je znakom a nástrojom milosrdnej Božej lásky voči hriešnikovi.

Je ale dobré pamätať si, že znamením milosrdného súdu sú nielen slová útechy, uznania alebo pochvaly, ale tiež spravodlivé napomenutie a dokonca i pokarhanie. Sám Boh o sebe predsa hovorí: Ja karhám a trescem tých, ktorých milujem (Zjv 3, 19). Vo sviatosti zmierenia môže kňaz rovnako 
ako Kristus s celou otcovskou a súčasne bratskou náklonnosťou povedať kajúcnikovi: Už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie (Jn 5, 14).

Kúpiť