Milosrdenstvo

V deviatich kapitolách rozoberá, ako milosrdenstvo chápe filozofia, Biblia, dogmatická teológia, Cirkev, ako ho uchopili iné náboženstva, aký je jeho význam z pohľadu hlavného prikázania lásky a poukazuje na Pannu Máriu ako na vzor milosrdenstva. Autor cituje známych filozofov, spisovateľov i teológov a prináša výstupy pre praktický život kresťana. Publikácia ponúka bohatú bibliografiu k téme Božieho milosrdenstva a menný register, čím odborníkom otvára priestor na ďalšie bádanie. 

Walter Kasper sa narodil 5. marca 1933 v Heidenheime nad Brenzom. Katolícku teológiu a filozofiu vyštudoval v Tübingene a v Mníchove. Za kňaza bol vysvätený 6. apríla 1957 v Rottenburgu. V roku 1964 získal profesúru v odbore dogmatická teológia na univerzite Münsteri. Prednášal na univerzitách v Münsteri  a v Tübingene, v roku 1983 bol hosťujúcim profesorom na Americkej katolíckej univerzite vo Washingtone.  V roku 1989 bol vysvätený za biskupa diecézy Rottenburg-Stuttgart. V roku 2001 ho pápež Ján Pavol II. vymenoval za kardinála a v tom istom roku sa stal predsedom Pápežskej rady na podporu jednoty kresťanov, na ktorej čele stál až do roku 2010, keď oficiálne požiadal o odchod do dôchodku.

Na svojom autorskom konte má množstvo teologických publikácií, v slovenčine vyšli doteraz jeho diela Úvod do viery (Spišské Podhradie 1991) a Evanjelium rodiny (Trnava 2014).

Ukážka z knihy: 

Prikázanie milosrdenstva neplatí iba pre jednotlivých kresťanov, ale pre celú Cirkev. Tak ako u jednotlivých kresťanov, aj v Cirkvi je prikázanie milosrdenstva založené na tom, že Cirkev je Kristovým telom. Cirkev preto nie je nejakým druhom sociálnej alebo charitatívnej agentúry; ako Kristovo telo je sviatosťou ustavične pôsobiacej prítomnosti Krista vo svete; je sviatosťou milosrdenstva. Je ako celý Kristus, Kristus s hlavou i údmi. V každom svojom úde a v núdznych ľuďoch stretáva samotného Krista. Evanjelium milosrdenstva, ktoré je zosobnené v Ježišovi, má sprítomňovať slovom, sviatosťou a celým životom v dejinách a v živote každého kresťana. Cirkev je však aj predmetom milosrdenstva.
Ako Kristovo telo ju Ježiš Kristus spasil, no vo svojom lone objíma aj hriešnikov a neprestajne sa musí očisťovať, aby bola čistá a svätá (Ef 5, 23. 26 n.). Preto sa Cirkev musí opakovane kriticky pýtať, či je spravodlivá v tom, čo je a čo má byť. Naopak, my sa tak ako Kristus nemáme k slabostiam a chybám Cirkvi správať tvrdo, ale milosrdne. Musíme však mať jasno: Cirkev bez lásky a milosrdenstva by nebola Cirkvou Ježiša Krista. Nebudeme podrobne rozoberať a rozvíjať základné výpovede o podstate a poslaní Cirkvi, o jej svätosti a potrebe ustavičnej obnovy. Musí sa to diať v učení Cirkvi, ktoré je v tejto súvislosti predpokladom.
Vnútorná spolupatričnosť lásky ako caritas, respektíve milosrdenstva a Cirkvi alebo, ešte presnejšie, medzi caritas/milosrdenstvom a jednotou Cirkvi, je jasná najmä v texte svätého Augustína. Poukazuje na chválospev lásky v 1 Kor 13: „Keby som lásky nemal, ničím by som nebol.“ Lásku pritom nechápe iba individualisticky ako dielo jednotlivého kresťana, ale ekleziálne ako jednotu Cirkvi v láske. Z toho vyplýva, že skutky lásky, almužna, panenstvo a mučeníctvo sú ničím mimo lásky v Cirkvi a mimo spoločenstva Cirkvi; bez tohto spoločenstva v láske je pretrhnutý súzvuk jednoty a dobré skutky sú ako ratolesti odrezané z viniča. Augustín tak opakovane vystupuje proti schizmatickým donatistom: bez lásky a mimo spoločenstva Cirkvi je všetko ostatné ničím. Na týchto výrokoch je v zásade správne, že caritas/milosrdenstvo nie je iba súkromnou iniciatívou jednotlivých kresťanov; caritas/ milosrdenstvo v Cirkvi nie je ani sociálnou ponukou, akých je dnes mnoho; caritas/milosrdenstvo má skôr špecifický ekleziálny rozmer; vo svojej podstate patrí k spoločenstvu Cirkvi, jej viere a v nej prežívanej jednote. 

Kúpiť