František: život a revolúcia

Ukážka: 

Revolúcia sa začala vo chvíli, keď si kardinál arcibiskup z Buenos Aires, prvý jezuita na Petrovom stolci, zvolil me­no František, Francesco, Franciscus. Nevybral si ho podľa Františka Xaverského, svätca, misionára a jezuitu z Navar­ry, ktorý zomrel v Číne v 16. storočí. Nezvolil si ho podľa Františka Saleského, ženevského biskupa, ktorý tiež žil v 16. storočí a stal sa patrónom saleziánskej rodiny, spi­sovateľov a novinárov.
Vybral si ho podľa Františka Assiského, patróna Ta­lianska a svätca chudobných. Týmto menom naznačil programové zameranie svojho pontifikátu. Žiaden pá­pež sa neodvážil používať meno, ktoré nosil svätý úbo­žiačik z Assisi, ktorý všetko bohatstvo zanechal Bohu, jeho stvorenstvu a chudobným. Ako sa to dá zjednotiť s prepychom Vatikánu?
„František, choď a oprav môj dom, nevidíš, že sa rozpa­dáva?“ Presne to trikrát za sebou počul mladý František, syn bohatého kupca, v roku 1205, keď hľadal svoju du­chovnú cestu a so slzami v očiach sa modlil pred krížom v Kostole svätého Damiána na okraji Assisi.
Jorge Bergoglio, František, sa chopil uzdy v čase, keď Katolícka cirkev nebola v ruinách, ale v hlbokej kríze. Se­kularizmus a konzumný spôsob života vládnu vo svete – vo svete, ktorý zabudol na posmrtný život. Predovšetkým v Európe, kde prakticky chýbajú povolania na zasvätený život, kostoly sú prázdne a ľudia zabudli na kresťanské korene.
Benedikt XVI., vynikajúci teológ a bystrý pozorovateľ reality, nedokázal zmierniť následky „diktatúry relativiz­mu“, opakovane vyhlasovanej od jeho zvolenia v roku 2005. V jeho rukách prepukol škandál s pedofilnými kňazmi, kto­rý pokrivil obraz Katolíckej cirkvi ako nič predtým. Teraz s novou politikou „nulovej tolerancie“ hľadá spôsoby, ako zmierniť následky tejto obrovskej hanby.
Joseph Ratzinger je intelektuál, ktorý vždy uznával, že nie je človekom vládcom. „Nemám talent na šport, orga­nizačné ani administratívne schopnosti,“ povedal v knihe rozhovorov Soľ zeme s Petrom Seewaldom v roku 1996. Nedokázal zreformovať Rímsku kúriu, ktorá sa čím ďalej, tým viac podobala na triler od Dana Browna, podkutý ta­lianskou zlobou a intrigami. Dominuje nepotizmus, korup­cia a túžba po moci. „Boli by schopní zavraždiť všetkých, ktorí sú tam vnútri... Jediné, čo ich zaujíma, sú peniaze a ich obchody,“ rozhorčoval sa rímsky taxikár, vyjadrujúc kolektívnu mienku ľudí. Zmienil sa, že Cirkev vytvára obraz nehodný nasledovania: akýsi druh vatikánskych kúpeľov.
Známe „choď a oprav môj dom“ sa vrylo do mysle ce­lého sveta. Výber mena František, ktoré v sebe skrýva poslanie, vystrašilo kňazov na celom svete, zvyknutých žiť v nadbytku come papi (ako pápeži)... František si uve­domuje, že celý svet čaká, ako sa chopí metly a vyčistí všetku „špinu“ v Cirkvi, na ktorú poukazoval aj kardinál Ratzinger v meditácii krížovej cesty v roku 2005, posled­nej na sklonku pontifikátu Jána Pavla II. František vie, že musí opraviť Boží dom.
Ratzingerovci by boli najradšej, keby zachoval konti­nuitu. Už v prvých hodinách pontifikátu sa začína preja­vovať Františkova revolúcia. Medzi starodávnymi múrmi ozdobenými drahocennými freskami, obrazmi a vatikán­skymi gobelínmi vidno, že existuje zlom – obdobie pred Františkom a po Františkovi.
Po vyhlásení Habemus papam v noci 13. marca všetci stoštrnásti kardináli a nový pápež odišli spoločne do Do­mu svätej Marty na večeru. Čierna limuzína so značkou SCV (Stato Cittá del Vaticano) čaká na pápeža na Nádvorí svätého Damaza. Po stranách sú pristavené autobusy. Ar­gentínsky pápež, ktorý nikdy v živote nemal auto so šo­férom, v sedemdesiatich šiestich rokoch nebude meniť svoje zaužívané zvyky iba preto, že je oblečený v bielom. S úsmevom vysvetľuje, že nepôjde v limuzíne, ale radšej sa zvezie spoločne s „bratmi“ kardinálmi v autobuse.
Vatikánski „prívrženci kontinuity“ tvrdili, že to bolo iba kozmetické gesto, ale nebola to pravda. Kozmetické gestá neboli ani tie, ktoré prišli neskôr a volali po obno­vení základných pilierov Cirkvi. Volali po autentickom pápežovi, ktorý zostane sám sebou, ktorý je presvedčený, že dobrý pastier musí zostať pri svojom stáde, byť pokorný ako ovečky a „napáchnuť ovcami“.
Napriek titanskej úlohe, ktorá bola zverená do Fran­tiškových rúk, nestráca humor a iróniu. „Nech vám Boh odpustí, neviete, čo ste urobili,“ povedal „bratom“ kardi­nálom po večeri v jedálni v Dome svätej Marty. Ráno pri raňajkách ho indický kardinál Telesphore Toppo zdvorilo pozdravil: „Buon giorno, Santo Padre.“11 Hneď dostal odpoveď: „Buon giorno, santo figlio!“ (Dobrý deň, svätý synu!)
Ráno 14. marca Františka chceli vziať ku krajčírovi. Nemôže nosiť čierne nohavice pod bielym talárom. Podľa neho obliecť si biele nohavice by bolo ako byť navlečený v pyžame... Mal by zájsť aj za obuvníkom, nemal by ďalej chodiť v obnosených čiernych ortopedických topánkach. František nepovie priamo, že sa nikdy nenechá prehovoriť, oznámi to šikovne. S úsmevom odpovie „zatiaľ nie“, čím chce naznačiť, že je to niečo, čo môže počkať...

Kúpiť