Citadela

11.12.2015

Citadela

Antoine de Saint-Exupéry
Preložil Ján Švantner

Biblickým štýlom písaná impozantná parabola francúzskeho spisovateľa, filozofa a letca Antoina de Saint-Exupéryho, ktorý patrí k najvýraznejším zjavom francúzskej literatúry 20. storočia, vznikala postupne, vo forme myšlienok a osobných poznámok, podobne ako Pascalove Myšlienky. Jej hlavným problémom je hľadanie Boha; cieľom nájsť zmysel ľudského života v rodine, domove, práci, v láske, spravodlivosti, šťastí, v bratstve a ľudskom spoločenstve. Knihu preložil básnik a prekladateľ Ján Švantner, výtvarnej stránky sa ujal akademický maliar Miroslav Cipár. 

Viazaná, 424 strán, 22,80 €
Členovia SSV 19,38 

Podstatou je premena: premena nášho pominuteľného života na niečo zmysluplné. Stareny, zohýbajúce sa nad vyšívacím rámom, sa premieňajú na prekrásne výšivky zdobiace Boží chrám, matka starajúce sa o svoje dieťa sa premieňa na nezabudnuteľný úsmev, kováči a stolári sa menia na loď, stavbár sa mení na chrám a panovník na šťastie svojho ľudu. Každý má príležitosť na premenu. Život sa síce pominie, ale to, čo sme vykonali pre druhých, ostáva. 

Ukážka z knihy: 

Takto mi rozprával môj otec:
„Prinúť ľudí, aby spoločne postavili vežu, a zmeníš ich na bratov. Ale ak chceš, aby sa nenávideli, nasyp im zrna.“
A ešte mi hovoril:
„Nech mi najskôr prinesú ovocie svojej práce. Nech do mojich stodôl vpustia prúd svojej úrody. Nech si vo mne vybudujú sýpky. Chcem, aby na moju slávu mlátili obilie a aby navôkol žiarili víriace zlaté plevy. Potom nebude práca iba obživou, ale stane sa piesňou. A zrazu nie sú až takí ubiedení tí, ktorých bedrá sa ohýnajú pod ťažkými vrecami, keď ich nesú do mlyna alebo keď ich prinášajú zamúčené späť. Zrazu sú veselí a smejú sa, keď sťa svietnik nesú snop plný svietivých klasov. Lebo civilizácia stojí na tom, čo od ľudí vyžaduje, a nie na tom, čo im dáva. Zaiste budú potom z toho obilia brať a živiť sa ním. Ale pre človeka nie v tom je podstata vecí. Nie to, čo z obilia získavajú, sýti ich srdcia, ale to, čo mu obetujú. 
A znovu hovorím: len pohŕdanie si zaslúžia národy, ktoré čítajú cudzie básne a jedia cudzí chlieb alebo ktoré jednoducho zaplatia cudzím staviteľom, aby im vybudovali mestá. Práve také spoločenstvá nazývam usadlými. Sťa svätožiaru neuzriem už vôkol nich to vírenie zlatého prachu z mláteného obilia.
Je správne, že dávam a súčasne i získavam, aby som mohol dávať ďalej. Chválim túto výmenu medzi darom a ziskom, výmenu, ktorá umožňuje nepretržitý pohyb daru. A ak sa ziskom živí telo, srdce nasýti iba dar. Videl som, ako tanečnice tvoria tanec. A keď bol tanec vytvorený a zatancovaný, nikto si iste neodniesol ovocie tejto práce a neodložil si ho do zásoby. Tanec sa preženie ako požiar. A jednako civilizovaným nazývam národ, ktorý má vlastné tance, a to napriek tomu, že pre tance nie sú určené žatvy ani sýpky. A naopak, nekultúrnym nazývam národ, ktorý si do poličiek ukladá veci zrodené z cudzej práce, nech by boli akokoľvek vzácne a nech by sa akokoľvek vedel nadchnúť ich dokonalosťou.“
„Človek,“ hovorieval môj otec, „to je predovšetkým ten, kto tvorí. A iba tí ľudia sú bratia, ktorí spolupracujú. A žijú iba tí, ktorí nenašli uspokojenie v nahromadených zásobách.“
Raz mu ktosi namietol:
„Čo nazývaš tvorbou? Lebo ak je to objav, ktorý upúta pozornosť, veľmi málo je tých, čo sú jej schopní. A teda rozprávaš iba pre niekoľkých vyvolených... A čo ostatní?“
Môj otec mu odvetil:
„Tvorba, to je možno práve ten chybný krok v tanci, ten chybný vryp dlátom do kameňa. Nezáleží na osude toho pohybu. Tebe slepému, čo ohŕňaš nos, zdá sa byť neplodnou tá námaha, ale nájdi si odstup... Pozoruj z diaľky tú rušnú štvrť mesta. Uzrieš len úžasné nadšenie a zlatý peľ práce. A chybné pohyby už nezbadáš. Lebo ľud sklonený nad dielom voľky-nevoľky a bez ustania stavia paláce, nádrže alebo veľké visuté záhrady. Jeho diela sa rodia akoby zákonite z rozkoše jeho prstov. A hovorím ti: rodia sa rovnako z tých, ktorí sa pomýlia, ako z tých, ktorých pohyby sú bezchybné. Lebo rozdeľovať ľudí nemôžeš a ak uznávaš iba veľkých sochárov, stratíš ich. Ktože by bol taký blázon, aby si vybral remeslo, ktoré dáva tak málo možností na obživu? Veľký sochár sa rodí z podhubia malých sochárov. Slúžia mu ako schodište a dvíhajú ho. A krásny tanec sa rodí z vášne tancovať. A tá vyžaduje, aby tancovali všetci – aj tí, čo to nevedia. Inak to nie je vášeň, ale akademická múmia a nezmyselný výjav.“
„Neodsudzuj ich chyby,“ pokračoval môj otec, „ako historik, ktorý skúma uzavreté obdobie. Veď ktože by vyčítal cédru, že je ešte len semenom alebo stromčekom či halúzkou, čo rastie nakrivo? Daj mu voľnosť. A z chyby na chybu zdvihne sa postupne mohutný cédrový les, ktorý sa za veterných dní rozozvučí chorálom vtákov.“
A nakoniec otec povedal:
„Už som ti to povedal: jeden schybí, druhý uspeje. Preto sa netráp týmto rozdielom. Plodná je iba úžasná vzájomná spolupráca. A chybný pohyb poslúži vydarenému pohybu. A vydarený pohyb ukáže cieľ i človeku, ktorého pohyb zlyhal. Kto objavuje Boha, objavuje ho pre všetkých. Lebo moja ríša sa podobá chrámu a ja som ľudí nabádal. Pozýval som ich na jeho stavbu a je to teda ich dielo. Vo chvíli zrodu im ukáže, v čom je ich najvyššia cena. A objavia zlato na chrámových veciach. Aj ten, kto hľadal bezúspešne, to nakoniec objavil. Lebo z horlivosti predovšetkým zrodilo sa nové zlátenie. 
A inokedy povedal:
„Nebuduj ríšu, v ktorej by všetko bolo dokonalé. Vycibrený vkus je totiž čnosťou strážcu múzea. A ak pohŕdaš zlým vkusom, nebudeš mať ani obrazy, ani tance, ani paláce, ani záhrady. Zo strachu budeš ohŕňať nosom nad hrubou pozemskou robotou. Prázdnota tvojej dokonalosti ťa pred ňou ochráni. Buduj ríšu, v ktorej všetko jednoducho bude plné vrúcnosti.“

Kúpiť