Nemý mních

24.03.2017

Nemý mních

Mária Kočanová 

Historický román, ktorý vychádza v číslovanej edícii Retro ako druhý v poradí, autorka zasadila do krásneho prostredia východoslovenského kraja, kde sa odohráva príbeh lásky Hedvigy Kožuchovskej a Petra Jablonovského. Pôvodné idylické priateľstvo ich rodín sa mení na krutú nenávisť, roznecovanú pýchou, neústupčivosťou a intrigami. Z cesty zla sa ťažko vracia a staré hriechy, ktoré vrhajú dlhé tiene, sa ťažko naprávajú. Úplne iný duch vládne v kartuziánskom kláštore, kam jedného dňa prichádza mladý muž, aby sa z neho stal nemý mních.

Brožovaná, 240 strán, 17,40 €
Členovia SSV 14,79 € 

Stat crux dum volvitur orbis – kríž stojí, kým svet sa krúti, znie motto kartuziánov, ktoré po ťažkom vnútornom boji prinesie pokoj aj do jeho rozorvanej a životnými bolesťami skúšanej duše. Tento román, ktorý Spolok sv. Vojtecha vydal prvý raz v roku 1941, je svojím posolstvom aktuálny aj dnes, keď sa mnohé rodiny svária o majetok, strácajú vzácny čas, energiu i peniaze a často celý život prežijú v roznecovanej nenávisti voči tým najbližším.

Ukážka 

„Návrat do rodného kraja!“ sníval ďalej páter. Po piatich rokoch sa konečne vrátil do milovaného vidieckeho hniezda. Z otcovho domu odišiel ako nezrelý mládenec a späť prišiel ako dospelý muž. V ďalekom svete nadobudol mnohé skúsenosti, ale nevinnosť a čisté srdce si zachoval. Koľkokrát boli tieto dary detstva ohrozené vo víre nových mravov a v krútňave veľkomestského života. Bdeli nad ním dobrotivé slová tety Hedvigy a jej smutné oči. Na sváry a zvady pomaly zabudol. Zišli mu z mysle, vybledli, zostali len tie spomienky, ku ktorým sa rád vracal.
„Ako je tu len krásne!“ vzdychol si nahlas, aby sa zároveň nejako prihovoril Ondrovi, ktorý bol v ten deň akýsi nezvyčajne mĺkvy. Pri zvítaní sa nevedel v reči zastaviť, ale keď sa ho opýtal na Kožuchovských, zaťal sa a vážil slová, akoby boli za peniaze. A on by tak rád niečo počul o dobrej tete Hedvige a jeho priateľke Hede... ale Ondrej len čosi zamrmlal, že urodzená pani je akási chorľavá, a viac z neho nedostal.
Prichádzali do dediny, keď zbadal ísť po chodníku krásne dievča. Vlasy malo ako tekuté zlato. Čosi nieslo v košíku a pohľad malo upätý do diaľky na pole, akoby niekoho vyzeralo. Tie nevädzové oči mu boli akési povedomé... Peter sa pozornejšie zahľadel dievčaťu do tváre a vtom prekvapene vykríkol:
„Ondro! Zastav koč, veď je to Heda! Moja drahá Heda!“
Vyskočil z koča a utekal za dievčaťom.
„Heda, moja milá Heda, priateľka drahá...“
Heda zostala zarazene stáť, akoby premýšľala, a vtom sa jej tvár rozjasnila.
„Peter, Petrík, si to ty? Vitaj, môj milý!“ a zapýrená mu podávala ruku. Peter mlčky vzal jej drobnú bielu rúčku do svojich rúk a vrúcne ju stisol.
Nevedeli sa jeden na druhého vynadívať, a tak len stáli mlčky, v sladkom omámení a ani jeden sa ho neodvážil prerušiť.
Ondrej mlčky sledoval krásny pár a srdce mu poskočilo. Boli ako z rozprávky. Peter vysoký a urastený, Heda ako rozvinutá pivonka... Zdalo sa mu, že aj nebo sa na nich usmieva... Slnko potrhalo aj tie najmenšie obláčiky, aby neclonili radosť zo stretnutia dvoch čistých a milujúcich sŕdc... Ale tam... v diaľave sa už kopili mraky... Koľko tí dvaja ešte zažijú smútku a bolesti... Koľko utrpenia na nich čaká...
Hedviga a Peter si sadli na kopček pri jarku.
Bolo ťažké udržať toľké city. Peter bol šťastný ako už dávno nie. Aj Hedviga sa usmievala a tvár jej žiarila.
„Teta Hedviga je zdravá?“ opýtal sa Peter. „Ondrej mi čosi spomínal...“
Hedviga zosmutnela. „Chorá je,“ povedala tichým a smutným hlasom. „Smrteľne chorá,“ dodala a nevädzové oči sa jej zarosili. „Dlhé mesiace už leží a zdá sa, že jej niet pomoci, niet už nádeje...“
Zrazu počuli, ako sa blížia nejaké kroky. Hedviga vyskočila a srdce sa jej rozbúchalo.
„Ktosi ide,“ šepla, „musíme sa rozlúčiť... nesmú nás spolu vidieť... to by bolo nešťastie... nové hádky a zvady...“
„Zbohom, Petrík, maj sa tu dobre... buď šťastný,“ zašepkala a hlas sa je roztriasol.
Stratila sa v krovinatom hájiku ako víla a odniesla so sebou aj sladkosť života. Petrovi sa zdalo, že zmizlo aj svetlo a zostal len smútok a tieň...

***

Otec ho netrpezlivo vyčkával. Celé hodiny vysedával na pavlači, vypytoval sa okoloidúcich, či nevideli jeho koč blížiť sa od mesta. Tých päť rokov, odkedy ho syn opustil, žil sám, uzavretý, ponorený do svojich pomstychtivých myšlienok. Každodenné zvady, škriepky, zloby ho celkom zmenili. Predtým bol tichý a zmierlivý a teraz by hádam dokázal aj vraždiť, keby sa neovládol. Stal sa z neho čudák. Zdalo sa, že jeho lepšie „ja“ je naveky stratené.
Dnes, keď sa z kuchyne šírila vôňa obľúbených jedál mladého pána, keď sa služobníctvo vyobliekalo do sviatočných šiat, keď je dom vyriadený a vyparádený, keď je okolo neho neustále veselá vrava, pookrial na chvíľku aj Jablonovský a prebudil sa v ňom starý, láskavý pán. Premkla ho nálada dávnych, veselých čias, keď sa kúria Jablonovských ozývala milými rozhovormi príjemných hostí a keď sa tam ešte motkala jeho malá ženička.
Zhlboka si vzdychol. Zatúžil po tom krásnom dávnom svete... V tejto nálade zastal pred jeho kúriou koč. Jeho lámkou utrápené nohy ešte ani nestihli opustiť pavlač a už sa mu hodil okolo krku mladý, švárny šuhaj!
„Aký si mi driečny, Petrík môj! Nože, nech si ťa obzriem...“ Poobzeral si syna zo všetkých strán a znova ho vyobjímal:
„Ako si len vyrástol, syn môj! Odteraz budeme vzácnymi hosťami na dvoroch, kde majú dievčence na vydaj!“ zažartoval starý pán. „Na môj hriešnu, sám sa do teba zaľúbim, taký si mi fešák!“ nevedel si ho otec vynachváliť, potľapkával ho a objímal.
Aj služobníctvo prišlo za nimi na pavlač a vítalo mladého pána. Peter mal pre každého milé slovo, na všetko sa vypytoval, všetko ho zaujímalo, chcel vedieť, ako si doma nažívali a čo všetko sa udialo v dedine, kým bol preč.
Pri chutných jedlách a víne vyrozprával otcovi všetko, čo prežil za uplynulých päť rokov, na čo si len dokázal spomenúť. Rozprával mu o svojich skúsenostiach, ktoré nazbieral vo svete, o svojich plánoch, ako zveľadí ich skromný majetok, aké obchody uzavrie, ako bude hospodáriť, ako lepšie a efektívnejšie bude chovať dobytok. Mal toľko plánov, toľko pekných vízií do budúcnosti...
Počas rozhovoru sa obaja obozretne vyhýbali len jednej téme – téme susedov... Meno Kožuchovských a nič, čo by sa s nimi spájalo, sa ani jeden z nich neodvážil spomenúť. Starý pán nechcel o Kožuchovských hovoriť a mladý nesmel... Bolo mu z toho nesmierne smutno a ťažko na duši. Na jeho návrat zasadol čierny tieň. Stále mu čosi chýbalo v jeho starom milom domove... Aký by to len bol návrat, keby bolo všetko po starom... Aký pekný život, aké príjemné by boli nasledujúce chvíle a dni po boku krásnej Hedvigy pod ochrannými krídlami jeho dobrej tety... S láskou sa zahľadel do dvora Kožuchovských.
Otcovi neušiel synov túžobný pohľad. Peter zbadal, že otcovi mizne z tváre prívetivý výraz, a zagánila naňho zlosť onoho votrelca, ktorého sa bál vyvolať a dráždiť.
Prešli prvé chvíle a dni radostného návratu. Ako prileteli, tak aj odleteli a nastúpila všednosť obyčajných dní. Peter nevynechal jedinú príležitosť stretnúť sa s Hedvigou. Chodil po poliach, brázdil háje, lúky, aby mu ju náhoda priniesla do cesty, ale jeho snaha bola márna. Ani v kostole ju nemohol vidieť, lebo ich lavice boli postavené tak, aby sa nestretli ani len pohľadom.
Atmosféra začínala byť dusná a neznesiteľná. Žil s Hedvigou v bezprostrednej blízkosti, a predsa ich delil neviditeľný a neprekonateľný múr. Keď sa aspoň ich očiam podarilo stretnúť, obliala ich sladkosť, za ktorou však nasledoval neuhasiteľný smäd.
Takto v utajení rástla láska medzi Petrom a Hedvigou.

Kúpiť