Vzbura v Assisi

Rytierske ideály a túžba získať si meno v bojoch boli snom nejedného chlapca z Assisi, žijúceho v období križaickych výprav a nepriateľských bojov medzi stredovekými mestami. Túžba byť pasovaný za rytiera, nosiť po boku meč, získať si postavenie v meste a vyraziť do sveta za veľkým dobrodružstvom horela aj v duši Františka, syna bohatého chlapca kupca Pietra Bernardoneho. 

Knihu českého autora preložila do slovenčiny Vlasta Hochelová a ilustroval ju akademický maliar Juraj Martiška. 

Ukážka: 

Vchod do jaskyne sa podobá hladnému pažeráku.
„Cicco!“ Giuglio upiera oči na mlynárika, ktorý sa hojdá na vysokej, štíhlej žihľave. Behá mu mráz po chrbte už len z toho, keď má hľadieť do pochmúrneho otvoru, v ktorom Francesco zmizol už viac ako pred hodinou.
„Čo je s tebou, Cicco?“ slová zaznievajú iba ako slabnúci dych. „Vyjdi už konečne von!“      
Motýľ sa trepoce pred temným vstupom do vnútra zeme, akoby písal bielou kriedou na čiernu dosku odkaz v neznámom jazyku. Giuglio vstal. Ešte raz vystúpi po svahu hore k zlomenej borovici, vráti sa naspäť. Ak Cicco dovtedy nevyjde, pôjde za ním do jaskyne. Čo ak sa mu niečo stalo? V hlbinách zeme vraj sídlia hrozné príšery, horšie ako na dne oceánu.

* * *

Keď sa pozerá zhora od zlomenej borovice, vstup do jaskyne vyzerá ako malý neškodný tieň, vrhaný tienistým kríkom. Ako to, že mu nahnal taký strach? „Buď taký dobrý, Giuglio, počkaj vonku na mňa. Potrebujem čas... čas...“ tak mu to Cicco povedal. Lenže ak niet čím čas vyplniť, vlečie sa neznesiteľne pomaly... Giuglio nemá rád čakanie. Pre nikoho iného by taký nádherný slnečný deň len tak naverímboha nezabíjal. Ale pre Francesca?Posadil sa do machu. Dolu pri jaskyni bolo ticho, sem hore sa však nesie z Assisi ruch z trhu. Giuglio je rád, že počuje zvuky, ktoré znamenajú pohyb a život. Ticho, do ktorého sa ponoril Cicco, mu naháňa strach.
Tieň previsnutého kríka sa zavlnil. Vietor? Ale nie! Tá svetlá škvrna...
Cicco!
Giuglio sa rozbehol po svahu nadol.

* * *
„Preboha, čo sa stalo, Cicco?“
Francesco sa opiera o kameň pri vstupe do jaskyne, je na smrť bledý, hlavu má zvesenú, kvapky potu na čele, ťažko oddychuje. Giuglio skočí k priateľovi, podopiera ho, vedie na slnko, pomáha mu posadiť sa do trávy. Mlynárik vzlieta, krúti sa mladým mužom okolo hlavy, sadá Francescovi na plece.
„Našiel som, Giuglio, našiel som...“ slová sa namáhavo derú cez rozpraskané pery, „veľký poklad...“
„Čože?“ Giuglio obracia doširoka otvorené oči k čiernemu vchodu do jaskyne. „Je... tam?“
Francesco krúti hlavou: „Je... vo veľkej truhlici... železom okovanej... nedobytnej. Všetko zlato sveta, striebro, perly, drahokamy... to nie je nič v porovnaní s mojím pokladom. Viem to!“
„Cicco, nemáš horúčku?“
„Som zdravý ako nikdy, Giuglio. Keby si tušil, aká je to žiara, aký jas!“
„Ukážeš mi ten poklad, Cicco?“
„Nemám kľúč, Giuglio,“ kvapky potu sa na Francescovom čele perlia ako ťažká rosa, pod ktorou sa steblotrávy ohne až k zemi. „Tá truhlica vlastne ani nemá zámku. Všetko je vo vnútri, všetko... Iba vedieť, ako sa tam dostať!“
„Už nič nehovor, Cicco, vyčerpáva ťa to.“ Giuglio Francescovi bezhranične dôveruje, ináč by sa musel domnievať, že priateľ blúzni. Však on mu už neskôr svoje divné slová vysvetlí. „Chvíľu si odpočiň, potom sa vrátime domov. Vyspíš sa, zasa bude dobre.“

* * *
„Mala si ho vidieť, Pika!“ Pietro Bernardone si vošiel rukami do vlasov. „Išiel ako námesačný. Vravím mu: ,Francesco, poď mi pomôcť do skladu.‘ Ani sa neobzrel.“
„Možno nepočul...“ donna Pika má v tvári bolestný výraz. „Nepočul? Stál som dva kroky od neho! Mám azda vo zvyku šepkať?“
„To veru nemáš. Baly látok v regáloch sa trasú, keď sa tvoj hlas valí skladom. Pomôžem ti sama, Pietro. Francesco potrebuje trochu času, potom bude zasa ako predtým.“
„Času? Už sú to dva mesiace, čo sa vrátil zo Spoleta ako zbitý pes. To je hanba! Mala si ich počuť, našich vzácnych mešťanov... ,Pietro, ten tvoj mladý vraj dobojoval skôr, než sa to začalo!‘... ,Počul som, Pietro, že tvoj Francesco šiel do Spoleta kosiť mečom trávu.‘ ,To sú ale starosti s deťmi, čo, Pietro? Niektoré utečú za more, tvoj zasa zvádza bitky so zajacmi za humnami.‘ – Nos už nemôžem vystrčiť na ulicu, Pika, aby sa mi ľudia nesmiali!“
„Nechaj ich, nech sa smejú. Však ich smiech prejde. Francesco mieri vysoko, ja to viem.“
„Vysoko? Ale kam? Povedal ti to?“
„Nechcem na neho tlačiť... Myslím, že rytierom už byť nechce.“„Tak on už, mladý pán, nechce byť rytierom!“ Bal hodvábu rubínovej farby odletel do prachu na zem. „Vieš, čo ma tie jeho sny stáli? Pod Collestradou prišiel o dva kone, zbroj, meč, štít, kopiju. Výkupné ako za grófa. Teraz znova celá výbava. Krúžková košeľa, zbrane, odev, leží to tamto v kúte ako staré haraburdy. Myslíš, že sa odvážim to niekomu ponúknuť na predaj? Zožať ďalší posmech?“
Obchodník pochoduje rázne cez sklad, zatína päste. „Nech povie, že dostal strach. Čo je na tom? Ani ja nemám chuť tráviť život šarvátkami. Nech povie: ,Otče, preberiem obchod.‘ Alebo nech povie: ,Otče, chcem robiť tú a tú prácu.‘ A nech ju aj robí. Alebo nech povie: ,Otče, nehodím sa do sveta. Chcem do kláštora, na Subasio, k otcom benediktínom!‘ Naučí sa tam poriadne po latinsky, môže z neho byť ctihodný otec predstavený, možno raz aj opát. Prečo nie? V Assisi sa mu každý pokloní už z diaľky, s biskupom Guidom bude ako rovný s rovným, stane sa chválou rodiny... Čokoľvek si môže vybrať, len nech si už vyberie a povie, čo chce! Nech to, preboha, povie!“
Prásk!
Dvere do skladu sa za obchodníkom Bernardonem zabuchli s príšerným treskotom. Donna Pika dvíha bál rubínovej farby, kladie ho na pult, čistí od prachu. Vlhké škvrny, ktoré sa na ňom objavujú, prstami neutiera. Uschnú samy, zostane len trošku soli.

Kúpiť