Rodičia svätej Terézie

Ukážka z knihy: 

Louis a Zélia vedia, že skutočná kresťanská láska nespočíva v tom, čo vyjadruje popevok: „... dali mi tri kúsky chleba, keď ma pritlačila bieda“, ale v tom, že sa predovšetkým znepokojujeme o osud ľudských duší. Keď sa Louis spriatelil s neveriacim, nebolo to vo funkcii kamaráta, ale misionára: nie na spôsob prozelytizujúceho agenta, ktorý obracia druhého nátlakom, trikom, pohárikmi alebo citovým vydieraním, lež ako obdarovaný dedič, čo sa odmieta pustiť do jedla za slávnostným stolom, kým nie sú prítomní všetci pozvaní; čo sa nemôže naplno tešiť z pokladu, ktorý zdedil, kým niektorí držia zovreté hrste, keď sa im podáva ich podiel. „Je len jediná vec naozaj smutná,“ píše Léon Bloy, „a síce to, že nie sme svätí.“ Louis a Zélia by k tomu
pridali druhý smútok – a síce z toho, že zostáva čo i len jediný človek, ktorý nie je svätý!

„Poriadne sa modli k svätému Jozefovi za otca našej slúžky, ktorý je vážne chorý. Veľmi by ma zronilo, keby tento čestný človek umrel bez spovede,“ píše Zélia Pauline (RK 195). Podobne píše Louis jednému zo svojich priateľov, pánovi Nogrixovi, ktorý sa práve vrátil k viere: Ak Boh požehnal Áronov dom, požehnal aj dom Nogrixov, lebo tvoja rodina je na správnej ceste; dúfajme, že vietor nezmení smer a tvoja loď sa dostane do správneho prístavu.

K tomu ešte pripája poznámku o rodine ich spoločného priateľa: Ako by som bol len rád videl týchto čestných ľudí vrátiť sa do lona Cirkvi! Pre veriaceho človeka je také smutné vidieť poriadneho chlapíka, ako je Mathey a toľkí podobní, trmácať sa veselo životom a vôbec sa neznepokojovať
tým, čo ich čaká (RK 220). Ak Boh Louisovi postaví niekoho do cesty, tak mu podľa neho zveruje jeho dušu. Neskôr budú aj deti zapojené do
akcie a budú sa zúčastňovať „záchrany hriešnika“. Keď sa neskôr Terezka úpenlivo modlila za Pranziniho odsúdeného na smrť, len aplikovala tento rodinný recept. Chlapček z Bernanosovho románu takisto iba použil recept z kuchárskej knihy Martinovcov, keď dával za svoje vreckové slúžiť omše za Judáša! V podstate tie dva smútky sú vlastne jediným: svätosť druhých totiž nie je len nepodstatným prídavkom ako nejaké hlúpe trávidlo, ktoré si azda vezmeme, keď sme sa dobre najedli, ak nám zostalo ešte trochu času. Terezka doťahuje do dôsledkov rodičovské dedičstvo, keď takto píše Céline: Zachraňujme duše... duše sa zatracujú ako vločky snehu v ohni a Ježiš plače, a my... myslíme na svoje bolesti bez toho, aby sme utešovali svojho snúbenca... (TL 94). 

Kúpiť