Snúbenci

21.11.2017

Snúbenci

Alessandro Manzoni 

Výnimočný román talianskeho spisovateľa Alessandra Manzonihoje právom považovaný za jeden z najhodnotnejších a najčítanejších románov talianskej literatúry. Rozpráva príbeh dvoch mladých snúbencov, Lucie a Renza, ktorých ľudská zloba a ctižiadosť od seba na dlhý čas oddelí. Obaja sú osudom ťažko skúšaní.

Viazaná, 624 strán, 35 €
Členovia SSV 29,75 € 

Cez pretrpené nešťastie si obe postavy uvedomujú, že vďaka prozreteľnosti sa možno aj na zlo pozerať z pozitívnej stránky, ktoré sa stáva „užitočným nešťastím“. Renzo a Lucia majú veľmi jednoduché chápanie prozreteľnosti, ktorú stotožňujú s čnosťou a šťastím – Boh podľa nich odmieňa dobrých a zaručuje víťazstvo spravodlivosti, ale v Manzoniho vyššom ponímaní čnosť a šťastie sa stotožňujú len v perspektíve večného života – iba tam je istota, že dobrí budú odmenení a zlí potrestaní.

Video

Ukážka: 

„Lucia,“ povedal Renzo a ani sa nepohol. „Povedz mi aspoň to: keby si nemala inú príčinu... bola by si tým, čím si mi bola prv?“
„Už vari ani srdca nemáš!“ zvolala Lucia, obrátila sa k nemu a div že sa nerozplakala. „Lebo ma chceš prinútiť, aby som ti rozprávala zbytočné slová, slová, ktoré mi ťažko padnú a možno sú aj hriešne. Choď, choď už preč! A zabudni na mňa; je celkom jasné, že sme si neboli súdení!
Znova sa uvidíme, ale až tam hore: veď i tak nebudeme už dlho tu na zemi. Choď teda a oznám nejako mojej matke, že som zdravá, že mi aj tu Pán Boh pomáha a že som si našla dobrú dušu, túto dobrú ženu, ktorá sa o mňa stará ako matka; povedz jej, že dúfam, že sa i ona zachráni pred touto pohromou a že sa zas uvidíme, keď bude Boh chcieť a ako bude chcieť... Preboha, choď už, choď... nemysli...nemysli na mňa... iba ak v modlitbe.“
A ako človek, ktorý už nemá čo povedať a nechce ani nič počuť, ako človek, ktorý sa chce vyhnúť nebezpečenstvu, ešte bližšie podišla k lôžku, na ktorom ležala žena, a dala sa s ňou do reči.
„Počuj, Lucia, ešte niečo!“ ozval sa Renzo a nijako sa nebral preč.
„Nie, nie; preboha, choď už!“
„Počuj: páter Cristoforo...“
„Kto?“
„Je tu.“
„Kto? Kde je? Ako to vieš?“
„Pred chvíľkou som sa s ním zhováral; dlho som s ním bol; zdá sa mi, že taký zbožný človek, ako je on...“
„Tu je! Iste sa stará o chudákov chorých. A čo on? Už mal mor?“
„Ach, Lucia! Bojím sa, veľmi sa bojím...“ a kým Renzo váhal vysloviť slovo, tak veľmi bolestné pre neho a ešte bolestnejšie pre Luciu, ona odišla od lôžka a priblížila sa k nemu. „Obávam sa, že ho má teraz!“
„Ach, chudák svätec! Ale prečo vravím chudák? Chudáci sme my! Čo je s ním? Leží? Opatruje ho niekto?“
„Je hore, moce sa ešte a opatruje iných; ale keby si ho videla, už ani farby nemá; ledva stojí na nohách! Keď som už toľkých a toľkých videl, tak sa, bohužiaľ... nemýlim!“
„Ach, akí sme nešťastní! A je naozaj tu?“
„Tu, a nie ďaleko; hádam troška ďalej, ako je z vášho domu ku mne... ak sa na to ešte pamätáš...!“
„Presvätá Panna!“
„Tak teda troška ďalej. A pomysli si: o tebe sme sa zhovárali. Kadečo mi rozprával... A keby si vedela, čo mi ukázal! Tak počúvaj: ale najprv ti hádam poviem, čo mi on rozprával. Povedal mi, že som urobil dobre, keď som ťa prišiel hľadať, a že Pán sa teší, keď si mládenec takto počína, a že mi pomôže nájsť ťa; a tak sa i stalo, ako je pravda: to je svätec. No nie?!“
„Ale ak tak rozprával, to iba preto, že ešte nevie...“
„Akože by mohol vedieť o takých veciach, ktoré si si len ty zmyslela, poriadne si si to neuvážila a ani sa s nikým neporadila; taký statočný a rozumný človek, ako je on, na také niečo nemôže ani pomyslieť. Ale čo mi ukázal!“ A vyrozprával jej o návšteve, ktorú s pátrom urobili v onej chatrči: hoci si Luciin duch i jej zmysly privykli na najsilnejšie dojmy, ktorých tu bolo naozaj dosť, jednako sa celá zachvela od hrôzy aj súcitu.
„A i tam,“ pokračoval Renzo, „hovoril ako svätec: povedal, že Boh hádam určil dať milosť tomu nešťastníkovi... (teraz ho ani nemôžeme ináč nazvať)... aby ho mohol citeľne zasiahnuť; ale azda čaká, aby sme sa my modlili za neho... Spoločne! rozumieš?“
„Áno, áno; budeme sa zaňho modliť, každý tam, kde nás Pán zavedie; a naše modlitby on spojí.“
„Ale to sú jeho vlastné slová...!“
„Ale, Renzo, veď on nevie...“
„Či nechápeš, keď hovorí svätec, že to vlastne hovorí Boh? A iste by tak nebol rozprával, keby tak nemalo byť... A čo s dušou toho chudáka? Modlil som sa za neho a budem sa za neho i naďalej modliť: a modlil som sa za neho naozaj zo srdca,  akoby to bol môj vlastný brat. Ale čo bude s ním na druhom svete, s chudákom, ak nenapraví túto vec, ak neodčiní zlo, ktoré spáchal? A ak správne rozmýšľaš, musíš uznať, že všetko je tak, ako bolo predtým, a čo sa stalo, sa neodstane; ale on si časný trest už vytrpel...“
„Ale nie, Renzo, nie je to tak. Pán si iste neželá, aby sme urobili niečo zlé a tým si chceli vyprosiť milosrdenstvo. Nechaj to všetko na neho: našou povinnosťou je len prosiť ho o to. A keby som bola v tú noc umrela, tak by mu už Boh nebol mohol odpustiť? Ale ak som neumrela a vyslobodila som sa...“

Audio 

Kúpiť