Kristov rytier

Život svätého Vojtecha dokazuje slová evanjelia, že nijaký prorok nie je vítaný vo svojej vlasti. Kým v mnohých okolitých krajinách českého biskupa milovali, v jeho rodnej zemi ho čakalo iba odmietnutie a zrada, ktorá napokon viedla k vyvraždeniu takmer celej jeho rodiny. 

Ukážka: 

Vojtech! Jeho Vojtech! Mal pre neho vysnívaný cisársky dvor a kráľovské dcéry, dokonca vo svojich snoch vídaval pre neho aj kráľovskú korunu... V hlave Slavníka vírila jediná myšlienka: „Jeho najmilší syn... a on, práve on... Prečo nie... Och! Rozmýšľam ako zločinec...“
Zrazu sa strhol; okolo jeho ramena sa ovinula iná ruka, teplá a mäkká ruka jeho ženy Střezislavy. Hlas sa mu zasekol v hrdle, blúzniace oči v šialenom rozčúlení hľadeli na jej tvár. Potom tlmený hlas šeptom zaprosil:
„Poď so mnou, pán môj, muž môj. Keď ľudská moc už nič neurobí, Boh môže všetko. Poď so mnou do kaplnky, padnime obaja pred oltárom Božej Matky a jej zverme nášho syna, darujme jej ho. Azda svojmu budúcemu sluhovi skôr vráti zdravie, azda poteší naše utrápené srdcia.“
Dal sa ňou viesť... až do kaplnky pred drevenú sochu Božej Matky.
„Pokor sa a pros,“ začul prosebný šepot svojej ženy. Klesol vedľa nej, dotýkajúc sa šedivou hlavou kameňa, z pŕs sa mu vydral chrapľavý šepot:
„Kriste Ježišu! Kriste Ježišu!“
Tisíce nevyslovených slov mu vírilo mozgom, tlačilo sa do úst, zmieralo v hrdle. Náhly vzlykot zatriasol plecami muža, ako keď víchor kláti strom v búrke.
„Kriste Ježišu... Hľa, korím sa pred tebou ja, hriešny otec, previnilý muž. Trestaj mňa, ale nie moje deti, nie moje deti! Zhrešil som v mnohom, ale ľutujem svoje hriechy a kajám sa z nich pokorne, Pane môj! Bože môj! Zmiluj sa, odpusť! Oddiaľ svoju trestajúcu ruku od hlavy môjho dieťaťa, zošli uzdravenie, veď ty jediný môžeš! Ty jediný, Pane! Ty jediný... Ak sa uzdraví, potom bude naveky tvoj, ó, Pane môj! Tebe ho dávam! Tebe ho vraciam! Tebe! Tebe! Tebe...!“

Kúpiť