Matka Tereza. Neobyčajné príbehy

Ukážka z knihy: 

Mám ju odviezť do Vatikánu? Áno, pravdaže. Rád! Nemal som žiaden dôvod, aby som túto malú prosbu Matke Tereze odmietol. Okrem toho ako nedávno vysvätený kňaz som mal dobrú príležitosť nazrieť jedným očkom za múry Vatikánu alebo možno počas čakania na Matku Terezu poprechádzať sa po vatikánskych záhradách, ktoré sú inak pre verejnosť nedostupné.
„Áno, rád. Kedykoľvek!“
Otázkou, kedy ju mám vyzdvihnúť, aby som ju zaviezol do Vatikánu, začala sa moja prvá malá diskusia s Matkou Terezou.
„Páter, musíme byť veľmi presní. Takže najlepšie bude, ak odtiaľto vyrazíme o štvrtej ráno!“ začala náš malý spor.„O štvrtej hodine ráno?“
Už som sa videl, ako vstávam za tmy a totálne nevyspatý, pretože v Ríme som zriedkakedy išiel spať pred jednou hodinou – najmä ako študent. Vyzeralo to na skutočnú obetu. Možno sa ten čas obety bude dať trochu posunúť? 
Chcel som sa o to aspoň pokúsiť: „Matka Tereza, ste si istá, že vás pozvali na rannú omšu Svätého Otca?“
Špúlenie perí a indické pokyvovanie hlavou, ktoré Európanom signalizuje „nie“, avšak v indickej realite znamená „áno“, potvrdili moju domnienku. Cítil som, že moje šance vzrástli: „Matka Tereza, omša pápeža sa začína až o siedmej hodine ráno!“ blysol som sa vedomosťami zasvätenej osoby.
„Áno, musíme byť veľmi presní! Dobre teda, odchádza sa o pol piatej.“ 
Dosiahol som malé čiastočné víťazstvo. Teraz išlo len o to, nevzdávať sa. „Nie, Matka, úplne by stačilo ísť o pol siedmej. V ranných hodinách sú cesty prázdne a zo San Gregoria do Vatikánu to predsa máme nanajvýš pätnásť minút.“
„Tak dobre, páter, o piatej! Ale nie neskôr!“
Zas čiastočné víťazstvo. Je prístupná argumentom, pomyslel som si. A pritom na nej nebolo badať ani náznak nervozity či netrpezlivosti. Naopak: myslím, že som v jej fascinujúcich očiach, vzbudzujúcich dôveru, objavil hlboké šibalstvo. Pripadal som si trochu ako Abrahám, keď sa dohováral kvôli spravodlivým ľuďom Sodomy. Tu, pravdaže, nešlo o duše, iba o to, aby som si na druhý deň o pár hodín dlhšie pospal. Aj tak som to ešte raz chcel vyskúšať a použil som argument, ktorý nebol na zahodenie: „Matka Tereza, stále je to priskoro! Brána do Vatikánu sa otvára až o šiestej!“ 
Zase som zvíťazil: „O pol šiestej!“  Ten čas bol už oveľa znesiteľnejší ako štyri hodiny ráno!

Na druhé ráno som presne o pol šiestej dorazil do San Gregoria, aby som vyzdvihol Matku Terezu. Už bola pripravená aj so sestrou, ktorá mala šťastie, že Matku Terezu mohla sprevádzať k Svätému Otcovi. Keď sa o šiestej otvorila brána Vatikánu, môj zelený opel s mníchovskou
značkou bol prvým autom na príjazdovej ceste. Strážnik Pápežskej švajčiarskej gardy nás rázne pozdravil a cez rampu sme sa vyviezli ku Cortile San Damaso, Nádvoriu svätého Damaza; odtiaľ sa pápežovi hostia výťahom vyviezli na tretie poschodie, kde sa nachádza vstup do
komnát Svätého Otca.
Švajčiarska garda opäť zasalutovala, keď som auto zastavil pred vchodom k výťahu. „Dobré ráno, Matka Tereza. Prišli ste veľmi skoro. Počkajte, prosím, tu,“ znel stručný príkaz. Tak som mal šťastie čakať s Matkou Terezou takmer hodinu v aute. Bolo to viac, ako som dúfal, a myslím, že ešte nikdy som nečakal tak rád ako vtedy. Matka Tereza sedela na sedadle spolujazdca a pomodlili sme sa celý ruženec a „rýchlu novénu“ (quick novena). Táto rýchla novéna bola niečo ako rýchla duchovná strelná zbraň Matky Terezy. Mala desať „memorárov“, nie deväť, ako by sa podľa názvu novéna dalo predpokladať. Novény trvajúce deväť dní boli v Kongregácii misionárok lásky úplne bežné. Pri množstve problémov, s ktorými sa Matka Tereza stretala, a predovšetkým z dôvodu jej cestovného tempa často jednoducho nebolo možné čakať deväť dní na odpoveď nebeskej réžie. Tak vynašla „rýchlu novénu“.

Kúpiť