Dignitas Infinita

Deklarácia sa odvoláva na základné teoretické princípy a predpoklady, ponúka dôležité objasnenia pri používaní termínu „dôstojnosť“. Predkladá problematické situácie, v ktorých sa nesmierna a neodňateľná dôstojnosť, aká prináleží každej ľudskej bytosti, v súčasnosti adekvátne neuznáva. Cirkev je presvedčená, že vieru nemožno oddeliť od ochrany ľudskej dôstojnosti, evanjelizáciu od napomáhania dôstojného života a duchovnosť od zaangažovania sa za dôstojnosť všetkých ľudských bytostí. 

Ukážka knihy

Cirkev ohlasuje, podporuje a stáva sa garantom ľudskej dôstojnosti

17. Cirkev proklamuje rovnakú dôstojnosť všetkých ľudských bytostí nezávisle od ich životných podmienok alebo ich kvality. Toto ohlasovanie sa opiera o trojité presvedčenie, ktoré vo svetle kresťanskej viery dáva ľudskej dôstojnosti neporovnateľnú hodnotu a posilňuje jej vnútorné požiadavky.

Nezmazateľný Boží obraz

18. Podľa Zjavenia dôstojnosť človeka pochádza predovšetkým z lásky Stvoriteľa, ktorý do nej vtlačil nezmazateľné črty svojho obrazu (porov. Gn 1, 26), povolal ho, aby ho poznal, miloval a aby žil vo vzťahu zmluvy s ním a v bratstve, spravodlivosti a pokoji so všetkými ostatnými ľuďmi. V tejto vízii sa dôstojnosť vzťahuje nielen na dušu, ale na osobu ako nerozdielnu jednotu, a teda tkvie aj v tele, ktoré má svojím spôsobom účasť na obraze Boha ľudskej osoby a aj ono je povolané zdieľať slávu duše v Božej blaženosti.

Kristus pozdvihuje dôstojnosť človeka

19. Druhé presvedčenie vychádza zo skutočnosti, že dôstojnosť ľudskej osoby sa v plnosti prejavila vtedy, keď Otec poslal svojho Syna a on vzal na seba až do dôsledkov ľudskú existenciu: „Boží Syn v tajomstve vtelenia potvrdil dôstojnosť tela a duše ako konštitutívne pre ľudské bytie.“  A keď sa Ježiš Kristus takto vtelením istým spôsobom zjednotil s každou ľudskou bytosťou, potvrdil, že každá ľudská bytosť vlastní neoceniteľnú dôstojnosť pre samotný fakt, že patrí do toho istého ľudského spoločenstva a že túto dôstojnosť nemožno nikdy stratiť.  Keď Ježiš vyhlasoval, že Božie kráľovstvo patrí chudobným, bezvýznamným, opovrhovaným, tým, čo trpia na tele a na duši; keď uzdravoval z každej choroby a neduhov, aj z tých najdramatickejších, ako je malomocenstvo; potvrdil, že to, čo sa koná pre tieto osoby, robí sa pre neho, pretože on je prítomný v týchto osobách. Priniesol novosť priznania dôstojnosti každej osobe, aj, a predovšetkým, tým osobám, ktoré sa kvalifikovali ako „nedôstojné“. Tento nový princíp v ľudských dejinách, podľa ktorého ľudská bytosť je tým viac „hodná“ úcty a lásky, čím je slabšia, biednejšia a čím viac trpí až po stratu ľudskej „podoby“, zmenil tvár sveta, vzbudil inštitúcie, ktoré preberajú starostlivosť o ľudí v ťažkostiach, ako sú opustení novorodenci, siroty, osamotení starí ľudia, mentálne chorí, osoby s nevyliečiteľnými chorobami alebo s ťažkými deformáciami, tí, čo žijú na ulici.

Povolanie k plnosti dôstojnosti

20. Tretie presvedčenie sa týka konečného osudu ľudskej bytosti – po stvorení a vtelení nám Kristovo vzkriesenie odhaľuje ďalší aspekt ľudskej dôstojnosti. Je totiž pravda, že „najvyšší dôvod ľudskej dôstojnosti spočíva v povolaní človeka do spoločenstva s Bohom“,  a bude trvať navždy. Takýmto spôsobom „dôstojnosť života nevyplýva len z jeho prameňa čiže zo skutočnosti, že pochádza od Boha, ale aj z jeho cieľa, z jeho predurčenia pre spoločenstvo s Bohom, ktoré sa dosahuje poznaním Boha a láskou k nemu. Práve vo svetle tejto pravdy svätý  Irenej upresňuje a dopĺňa svoju oslavu človeka: ,Božou slávouʻ je ,človek, ktorý žijeʻ, ale ,život človeka spočíva vo videní Bohaʻ“. 

KÚPIŤ