Cesta Slnka

Francesco Lorenzi hovorí v knihe o ceste, ktorá ich ako jedinú pozvanú taliansku kapelu priviedla až na Svetové dni mládeže 2016. V roku 2004 ich kritika označila za najlepšiu punk-rockovú kapelu roka. Kým sa ocitli v Krakove, prešli dlhou cestou plnou zákrut. The Sun je skupina profesionálnych hudobníkov, ale predovšetkým spoločenstvo priateľov, ktorí hlboko prežívajú spoločnú cestu viery. V roku 2007, po turné so sto koncertmi v deviatich európskych štátoch a v Japonsku, Francesco začal pociťovať prázdnotu. Dosiahol život, o akom sníval, ale stále mu niečo chýbalo.

Mnohé výstrednosti, medzi nimi drogy, alkohol a sex stiahli kapelu na dno. Francesco nebol šťastný a nedokázal klamať sám seba. Ocitol sa v totálnej kríze, ktorej musel čeliť s pokorou, otvorenosťou srdca a s veľkou silou vôle. Vďaka rodine a celému radu hodnoverných svedkov sa stretol s Ježišom Kristom. A to bola skutočná revolúcia. Najprv v ňom samom a v hudbe, ktorú písal, potom u priateľov a príbuzných, a dnes, po rokoch pôsobenia, u tisícov priaznivcov. Cesta Slnka je intenzívne a zanietené rozprávanie o prežívaní tohto obrátenia a znovuzrodenia

Ukážka: 

Kríza
Niet potupnejšieho otroctva ako to dobrovoľné. Lucius Annaeus Seneca 

24. augusta 2007, Milano Linate. „Rýchlo, Franci! O chvíľu odlietame. Kde zaliezli ostatní traja?!“ Bolo známe, že Giulio de Martin je veľmi priamy človek, no keď sme pokračovali v turné po niekoľkodňovej prestávke, bol zvyčajne dosť mierny. V to ráno nám však o niekoľko hodín znova vyčítal: „Povedzte mi, je to vôbec možné, že vám všetkým musím stále robiť opatrovateľku!"
Giulio bol koncertným manažérom našej kapely v rokoch 2001 – 2004 a 2007 – 2010. Rástli sme spolu, chodili sme do tých istých škôl a v tom istom mužstve sme hrali futbal. Keď sa vášeň za hudbu stala pre mňa dôležitá, bolo prirodzené, že sme zostali spojení aj profesionálne. V tom čase to bol môj najvernejší kamarát. A hoci nikdy nevystúpil na scénu, náš veľký sen ho nesmierne nadchýnal.
„Giulio, si tu predsa okrem iného práve nato!“ odpovedal som pobavene. „Dosť, Franci... Giulia, prosím ťa, choď ich pohľadať. Určite fajčia poslednú cigaretu pred letom, ktorý trvá až hodinu!“
„Vždy lepšie, keď sú vonku s cigaretou v ruke, ako keby boli v bare a pili negroni!“ odpovedala Giulia Spillarová, manažérka našich turné v rokoch 2005 – 2007. A hoci považujem fajčenie za protivnú neresť, bol som tej istej mienky. Bolo len poludnie a predstava cestovať s členom kapely, ktorý sa už stihol spiť, sa mi bridila. Starnem? Možno som len unavený. Pochopiteľne, po dvoch rokoch stáleho cestovania a spoločného života sa človek stane neznášanlivým. Zvykneme si na dobré stránky i chyby druhých, ale niektoré vlastnosti začneme ťažko znášať.
Čakal som asi desať minút a rozhodol som sa, že pôjdem k bezpečnostnej kontrole letiska sám. No po každom kroku som cítil, že mi ubúda síl, zdalo sa mi, že sa vlečiem, hoci som mal len gitaru a malý ruksak. Obzeral som sa, či ma niekto z kontroly nevidí. Potom som sa zastavil a začal som zhlboka dýchať. Čo sa deje? 
Zatvoril som oči a usiloval som sa upokojiť. Cítil som ťažobu pri srdci a mal som zlý pocit, že o chvíľu sa stane niečo nepríjemné. Nedokázal som sa pohnúť. Bol som otupený vnútorným utrpením, ktoré som nedokázal pomenovať. Naďalej som sa pýtal: „Prečo tu stojím? Čo sa deje, niečo nie je v poriadku, Franci?“
Zostal som stáť pred bezpečnostnou kontrolou. Ľudia okolo mňa ľahostajne prechádzali. S námahou som dýchal. Pokúšal som sa sústrediť na tú zvláštnu stiesnenosť a pýtal som sa, z čoho pochádza. V okamihu som sa mysľou vrátil k prvým augustovým dňom, keď nám program nášho turné umožnil tri dni oddychu (v žargóne takýto deň nazývame day off) v Rimini, v dome, ktorý sme mali úplne k dispozícii.

Rimini 8. augusta 2007. „Chalani, zmilujte sa! Otvorte okná, je tu vzduch ako v maštali medzi zvieratami, a ešte k tomu opitými.“ Hoci bolo popoludní, všetci boli spití v obývačke v spoločnosti nášho mladého roadie. Ostreľovali ho plastovým guľkami z hračkárskych pištolí, ktoré si deň predtým kúpili v San Maríne. Celý stôl bol pokrytý prázdnymi fľašami od piva a popolník bol plný ohorkov a iného smetia. V izbe sa nedalo dýchať. 
„Neštvi, Franci! Máme day off!“ Lemma hovorí málo, ale s nepochybnou jasnosťou. Ricky, ktorý vedel, ako na mňa, sa zapojil takto: „Áále Franci! Hráme sa s malým na streľbu do terča, musí si zvykať!“ A napodobňujúc Raya Liottu vo filme Mafiáni režiséra Martina Scorseseho, dodal: „Musí mať k nám úctu!“ Boston pokračoval v streľbe a debatu ukončil slovami: „No tak, šéfe, včera si aj ty strieľal a šúľal si sa od smiechu!“ 
Bola to pravda. Trocha sme sa zasmiali, vypili pivo (poniektorí asi dvadsať), potárali somariny a čakali sme, že večer pôjdeme spolu von. Dokopy nič, všetko v norme. Bola to situácia, v ktorej som sa obyčajne aj ja zabával. No v ten deň a v tej chvíli som si uvedomil úbohosť takýchto popoludní, ba celého nášho spôsobu života. Aký zmysel dávame svojmu času, svojmu životu?
Vo chvíľach vnútorného zastavenia, keď som sa cítil v koncoch, čo som pred druhými opatrne skrýval, sombolo každé naše vystúpenie čímsi výnimočné. Na festivaloch sme hrali pre tisícky ľudí v delíriu, v ktorom tancovali, skákali a spievali spolu s nami. Boli sme dvetisíc kilometrov od domu, ale prijali nás neuveriteľným spôsobom. Eufória fanúšikov nás nakazila, zaplavila a robila naše show nezabudnuteľnými. 
A to bolo neoceniteľné. Pri prežívaní tejto strany mince som bol zvyknutý tolerovať aj zložité situácie, niekedy dokonca neprípustné. Nešlo o obetu, tlak, úsilie o výkon či o fanúšikov, ktorí si myslia, že musíš byť vždy disponovaný a láskavý. To sú prirodzené dôsledky profesie... Skutočné utrpenie mi spôsobovalo čosi iné, a nešlo len o moje vnútorné rozpory. 
Naše problémy mali presné mená: alkohol, droga, sex, povrchnosť, ľahostajnosť, egoizmus.

Kúpiť