Dialógy s Pavlom VI.

Rozprávajú sa o osobnostiach, ktoré výrazne formovali osobnosť pápeža, najmä o sv. Pavlovi, Augustínovi a kardinálovi Newmanovi. Z rozhovorov možno vyčítať mimoriadnu úctu pápeža voči členom iných náboženstiev, jeho kroky zamerané na ekumenizmus najmä vo vzťahu k anglikánom a úsilie o obnovu Katolíckej cirkvi. Celý dialóg je pretkaný pohľadmi na Druhý vatikánsky koncil, vracia sa k jeho závažným témam a prináša nejeden prorocký postoj, aktuálny aj pre dnešnú dobu.

Kniha je zaujímavá tým, že rozhovory vznikali niekoľko rokov a ide o vôbec prvý knižný rozhovor s pápežom, ktorý nebol nahrávaný ani zapisovaný, ale vznikol zo vzájomného dialógu a pochopenia dvoch gigantov ducha 20. storočia.

Ukážka:

Monsignor Montini pracoval najprv za pontifikátu Pia XI., ktorý prvý vybadal jeho kvality. Nevieme, ako si ho cenil tento pápež. No napriek veľkému vekovému rozdielu a rozdielnosti postavenia si Pius XI. neraz vyžiadal jeho mienku a vypočul jeho názory aj vtedy, keď sa nezhodovali s jeho vlastnými. Na monsignora Montiniho mocne pôsobila osobnosť tohto pápeža, ktorého raz predo mnou nazval kráľom hrozného majestátu, rex tremendae maiestatis.
Svoju prípravu na riešenie vážnych otázok zavŕšil za Pia XII. Nebol jeho štátnym sekretárom, ktorého postavenie je akousi deľbou práce s pápežom a poslušnosť vzťahom, aký vládol medzi Richelieuom a Ľudovítom XIII., poslušnosťou ministra voči kráľovi. Tu išlo o niečo iné.
Monsignor Montini mal skromný titul. Spolu s monsignorom Tardinim zastával totiž úrad „prosekretára“. Bol skôr v tieni tohto svojho kolegu, ktorý viedol „prvú sekciu“ Štátneho sekretariátu, no jeho osobnosť vzbudzovala väčšiu pozornosť. Pápež mu nedával príkazy, ale pozýval ho za svedka pri zrode svojich myšlienok. Pius XII. rozmýšľal a rodiacu sa myšlienku si overoval akoby prvou nemou odozvou. Aká cenná škola to bola pre Montiniho!
„Skrátka,“ povedal pápež, „verejnosť prijala tie cesty priaznivo.“
„Áno,“ odvetil som. „Prekvapili ste svetovú verejnosť. Cesty zapôsobili ako básnické gesto, ak je správny názor Keatsa, že podstatou poézie je prekvapenie, vyvolané jemným prehnaním, by a fine excess. A prehnaním tu treba rozumieť krok vpred, ktorý ide trocha za predvídanú hranicu.“
„To je proroctvo,“ dodal Pavol VI. Proroctvo tu neznamená predpovedanie budúcnosti, ale skôr reč od srdca k srdcu bez použitia pojmov, tak ako to robí umenie. Proroctvo vyjadruje veci, ktoré sa nedajú vyjadriť alebo sú nateraz nevysloviteľné. Proroctvo je reč, ktorá je prístupná ľudu; múdri môžu o nej uvažovať, lebo v proroctve sú prvky jasné i nejasné; proroctvo pripúšťa viaceré odstupňované významy. Nezraňuje. Je trpezlivé. Všetko verí. Všetko znesie. Podľa môjho názoru sa človek môže vyjadriť troma spôsobmi.
Prvým je reč. Lenže reč je bezmocná, ak v našej osobe ide o čosi nevysloviteľné alebo o tajomstvo, ktoré chceme oznámiť. Ostáva potom iba mlčanie, ktoré nasleduje po slove, mlčanie pri bolesti iných, mlčanie zo súcitu alebo z úcty, mlčanie nevyznanej alebo nevysloviteľnej lásky. Jestvuje však stredná oblasť medzi týmito nedokonalými spôsobmi prejavu a tou je symbolický čin, nemý ako mlčanie, ale významom bohatý ako slovo. Mám na mysli proroctvo, ktoré židovskí nabi (proroci) sprevádzali činom, nezvyklým, zvláštnym činom, ku ktorému prorok niekedy pridal vysvetlenie. Vidíme ho aj v evanjeliu. Udalosti v Ježišovom živote majú tiež prorocký ráz, ako napr. krst v Jordáne alebo jeho smrť. Ako dôrazne hovoria aj dnes – po toľkých storočiach!„Takisto aj Vaša Svätosť po dlhom uvažovaní, po obozretnej príprave, bez unáhlenosti naplánovala všetko na minúty a poznačila zem troma stigmami: Jeruzalemom, Bombajom a New Yorkom. Tieto stigmy sú nezmazateľné.
Nik nebude môcť poprieť, že tie miesta navštívil zástupca Ježiša Krista. A táto skutočnosť im dodáva nový hlboký význam. Odkedy pápež navštívil Jeruzalem a Galileu, nemožno ich navštevovať takým istým spôsobom ako predtým. Nebol som tam od roku 1935, ale cítim, že nie sú to už tie isté kraje, lebo ich videli pápežove oči. Pri tomto vnímaní ide o akési čaro alebo azda o ilúziu; stretávame sa s ňou pri umeleckých dielach. Kto raz videl napríklad obrazy Rouaulta alebo Cézanna, už sa nebude pozerať na ľudskú tvár alebo na prírodu rovnako ako predtým. Maliari menia krajiny, vkladajú do nich čosi zo svojej podstaty. Komentáre sa stávajú súčasťou diela.“

Kúpiť