Citadela je stavba, ktorá sa neprestajne buduje

Kompletný preklad Citadely vyšiel koncom minulého roka v druhom, upravenom vydaní v Spolku svätého Vojtecha, a vzápätí vyvolal živý záujem širokej verejnosti. „Je to kniha, ktorá je stále pripravená, stále otvorená, stále na stole. Kedykoľvek ju otvoríte, niečo tam nájdete, vždy iný podnet, v iných súvislostiach,“ povedal o knihe Miroslav Cipár, ktorý jej dal výtvarnú podobu. Prvotnú inšpiráciu pritom čerpal z afrického primitívneho umenia. „Knihu som vnímal ako stavbu, ktorá je v tomto prípade duchovnou stavbou. Najviac ma zaujala skutočnosť, že táto stavba sa nikdy nekončí. Ako hovoria orientálni filozofi, dôležité je, že sme na ceste,“ povedal výtvarník. Na jeho slová nadviazal prekladateľ Ján Švantner, ktorý vysvetlil, že názov Citadela dal dielu vydavateľ, nie autor, výber však považuje za správny. „Slovo citadela sa v texte viac ráz opakuje a má rozmer duchovnej stavby, ktorá sa buduje, je to neustála tvorba. Citadela prestáva mať zmysel, ak niečo nechráni. Otázkou zostáva, čo chráni? Čo je za jej múrmi?“ uvažoval Ján Švantner.

Literárny podvečer moderovala redaktorka Slovenského rozhlasu Monika Kekeliaková, ktorá otvorila aj ďalšie témy súvisiace s Citadelou – motív človeka, ženy, lásky a vzťahov, ale predovšetkým motív viery. „Viera bola stálou súčasťou Exupéryho života. Bol hlboko veriacim človekom, ktorý veril, že istota, ten konečný prístav existuje. A existuje v Bohu,“ povedal Ján Švantner a zdôraznil, že v Citadele sú miesta, ktoré sú modlitbami.

Podobne, ako je citadela stavba, ktorá zostáva nedokončená, zostalo nedokončené aj Exupéryho dielo, pretože Citadela vyšla až po jeho smrti. „Dokončené však môže byť v nás, keď ho čítame,“ uzavrela Monika Kekeliaková.